Róbert ONDREJCSÁK, Marek Š ġ ASTNÝ Postoje Francúzska, Spojeného krá Đ ovstva Ve Đ kej Británie a Severného Írska, Nemecka a Spojených štátov amerických k Európskej bezpe þ nostnej a obrannej politike Bratislava 2004

Róbert ONDREJCSÁK, Marek Š ġ ASTNÝ Postoje Francúzska, Spojeného krá Đ ovstva Ve Đ kej Británie a Severného Írska, Nemecka a Spojených štátov amerických k Európskej bezpe þ nostnej a obrannej politike Bratislava 2004

Róbert ONDREJCSÁK, Marek Š ġ ASTNÝ Postoje Francúzska, Spojeného krá Đ ovstva Ve Đ kej Británie a Severného Írska, Nemecka a Spojených štátov amerických k Európskej bezpe þ nostnej a obrannej politike *** Názory uvedené v publikácii sú osobnými názormi autorov a nemusia nevyhnutne korešpondova Ģ s názormi pracovníkov IBOŠ MO SR. Publikácia neprešla jazykovou úpravou. *** Publikácia je zverejnená na webovej stránke Inštitútu bezpe þ nostných a obranných štúdií: http//www.mod.gov.sk/ibos/index.asp *** © Inštitút bezpe þ nostných a obranných štúdií MO SR, Friedrich Ebert Stiftung, Inštitút pre verejné otázky, 2004

Postoje Francúzska, Spojeného krá Đ ovstva, Nemecka a Spojených štátov amerických k Európskej bezpe þ nostnej a obrannej politike Úvod Po ukon þ ení európskej integrácie v oblasti ekonomiky, ktorá bola zav Ě šená prijatím spolo þ nej meny, sa po skúsenostiach s konfliktmi v bývalej Juhoslávii dostala do popredia integrácia v oblasti Európskej bezpe þ nostnej a obranej politiky únie ( Europan Security and Defense Policy ESDP). Zmena postoja britskej vlády pod vedením Tonyho Blaira k tomuto projektu na summite v St. Malo znamenala jeho opätovné oživenie, na þ o zareagovali aj Spojené štáty, na ktorých po þ as studenej vojny spo þ ívalo bremeno zodpovednosti za európsku bezpe þ nos Ģ . Základným rámcom pre bezpe þ nostné vz Ģ ahy Spojených štátov so západnou Európu bolo NATO. Procesy rozširovania NATO a EÚ predstavovali preklenutie umelého rozdelenia Európy, ale zárove Ė vytvorili potrebu re-definovania transatlantických vz Ģ ahov. Konflikty na Balkáne v 90. rokoch 20. storo þ ia, v dôsledku ktorých si EÚ uvedomila svoje zaostávanie za Spojenými štátmi vo vojenskej oblasti, ju podnietili k podniknutiu zásadných krokov vo vývoji bezpe þ nostnej a obrannej politiky. Mnohé z jej ambicióznych cie Đ ov však na druhej strane Atlantiku vyvolali obavy z narušenia transatlantickej bezpe þ nostnej architektúry ako bola vytvorená po konci 2. svetovej vojny- t.j. prostredníctvom Severoatlantickej aliancie. Faktory, ktoré ovplyv Ė ujú postoj predstavite Đ ov na oboch stranách Atlantiku k usporiadaniu transatlantickej bezpe þ nostnej architektúry otázkam sú rôznorodé, a preto nesta þ í iba vymenova Ģ množstvo dokumentov a deklarácií, ktoré vznikli v procese vývoja Európskej bezpe þ nostnej a obrannej politiky( European Security and Defense Policy, ESDP), ale je dôležité vzia Ģ do úvahy aj skúsenosti a ponau þ enia, ktoré EÚ z tohto procesu získala, ako aj východiská politických elít, ktoré formujú strategické kultúry þ lenských krajín EÚ a Spojených štátov amerických. Cie Đ om tejto publikácie je na þ rtnú Ģ základné trendy a postoje hlavných aktérov zahrani þ nej a bezpe þ nostnej politiky 5

v euroatlantickom priestore, Francúzska, Spojeného krá Đ ovstva, Nemecka a Spojených štátov k projektu Európskej bezpe þ nostnej a obrannej politiky(ESDP). 6

Francúzsko 1. Korene postojov Francúzska k ESDP Pri analýze postojov Francúzska ku komplexu problémov a otázok súvisiacich s európskou bezpe þ nostnou architektúrou a konkrétne s európskou bezpe þ nostnou a obrannou politikou je nevyhnutné bra Ģ do úvahy celé obdobie od skon þ enia druhej svetovej vojny, vzh Đ adom na to, že korene a základné smerovania/aspekty francúzskej zahrani þ nej a bezpe þ nostnej politiky sa za þ ali formulova Ģ už v tomto období. Francúzsko bolo ad za þ iatkov hnacím motorom a zdrojom nových myšlienok, ktoré súviseli s európskymi integra þ nými procesmi 1 . Tento nárok –„inšpirova Ģ Európu“ – je stále ve Đ mi silne prítomný vo francúzskom strategickom myslení, vi ć napríklad výrok prezidenta Chiraca po úspešnom referende o Zmluve z Nice vo Francúzsku 2 . Táto iniciátorská úloha Francúzska bola prítomná už od naštartovania integra þ ných aktivít – samozrejme, prvé integra þ né kroky sa realizovali v ekonomickej oblasti. Po po þ iato þ ných úspechoch ekonomickej integrácie prezentovalo Francúzsko v roku 1954? tzv. Plevenov-plán na vytvorenie tzv. Európskej obrannej únie a vznik spolo þ ných európskych ozbrojených síl. Paradoxne sa však Plevenov plán nerealizoval práve kvôli nesúhlasu francúzskeho Národného zhromaždenia, ke ć že vä þ šina francúzskych poslancov sa obávala znovuzrodeniu nemeckej vojenskej moci. Kvôli tomuto neúspechu sa integrácia západoeurópskych štátov v oblasti bezpe þ nostnej a obrannej politiky realizovala v rámci Severoatlantickej aliancie – samozrejme, so silnou americkou participáciou a„lídershipom“ – na þ om ni þ nezmenila ani skuto þ nos Ģ , že vznikla Západoeurópska únia. Ke ć že tento stav bol v protiklade s predstavami prvého prezidenta a zakladate Đ a V. republiky, Charlesa de Gaulle-a inicioval a aj realizoval Generál odchod Francúzska z vojenských štruktúr Aliancie. Odkaz de Gaulle-a je stále prítomný vo francúzskej strategickej kultúre a strategickom myslení 3 . Túto skuto þ nos Ģ nezmenil ani nástup prvého socialistického prezidenta, Francoisa Mitteranda, ani neskoršie„cohabitation“. Princípy gaulleistickej zahrani þ nej 1 Vi ć napríklad vznik Európskeho spolo þ enstva uhlia a ocele a následne Európskych spolo þ enstiev a koncepcie, aktivity a plány Jeana Monneta a Roberta Schumana 2 „Francúzsko ukázalo, že ešte stále dokáže inšpirova Ģ Európu“ 3 vi ć Róbert Ondrejcsák: Charakteristika bezpe þ nostnej politiky Francúzska, In: Panoráma globálneho bezpe þ nostného prostredia 2003-2004, Inštitút bezpe þ nostných a obranných štúdií, Bratislava 2004 7

a bezpe þ nostnej politiky ovplyv Ė ujú zahrani þ nú a bezpe þ nostnú politiku Francúzska dodnes, bez oh Đ adu na politickú príslušnos Ģ vrcholných predstavite Đ ov štátu. Po skon þ ení druhej svetovej vojny bolo Francúzsko vo ve Đ mi špecifickej situácii aj vo svetovej aj v európskej politike. V tom období už bolo zrejmé, že v„novom svetovom poriadku“ budú ma Ģ rozhodujúce slovo Spojené štáty americké a Sovietsky zväz, ale Francúzsko si aj na ć alej nárokovalo svoju predchádzajúcu pozíciu globálnej ve Đ moci. Tento nárok, ktorý predpokladal, že majú potenciál a prostriedky na to, aby zásadným spôsobom ur þ ovali formovanie globálneho bezpe þ nostného prostredia, nezanikol ani po rozpade globálneho francúzskeho koloniálneho impéria. Nárok na prezentovaný štatút svetovej mocnosti je dokonca dodnes prítomný vo francúzskej strategickej kultúre a bezpe þ nostno-politickom myslení. Napríklad sú þ asný francúzsky prezident, Jacques Chirac, už vo svojej práci z roku 1978( La lueur de l´espérance – reflexion du soir pour le matin) na þ rtol svoju koncepciu multipolárneho sveta:„ Francúzi nemôžu veri Ģ , že ich krajine je súdené by Ģ malým štátom bez vplyvu na osud sveta.... Svet nemá þ o získa Ģ zo sovietsko-americkej dyarchie. Ke ć to odmietame, nebránime tým len našu nezávislos Ģ , ale tiež slobodu a mier sveta. Medzi všetkými štátmi je Francúzsko jednou z najlepšími atribútmi na to, aby viedla odpor... preto nemôže zlyha Ģ pri získavaní sympatie a podpory“. Vzh Đ adom na objektívnu skuto þ nos Ģ , že Francúzsko samo nedisponovalo a nedisponuje dostato þ nými zdrojmi a potenciálom na to, aby dokázalo pôsobi Ģ ako centrálny aktér globálneho bezpe þ nostného prostredia, sa francúzska elita„obrátila na Európu“. Pomocou úzkej spolupráce európskych štátov sa mal vytvori Ģ spolo þ ný “európsky“ potenciál, ktorý môže figurova Ģ ako jedno z centier medzinárodnej politiky. Z tohto dôvodu európska integrácia pre Francúzsko neznemená„len“ spolo þ enstvo, ktoré prináša svojim þ lenom krátkodobé alebo dlhodobé hospodárske alebo politické výhody, ale je mimoriadne dôležitý aj na„strategickej“ úrovni. Má vo výraznej miere napomôc Ģ v dosiahnutí základného francúzskeho cie Đ a na medzinárodnej scéne: zvýši Ģ vplyv„Európy“ a, samozrejme Francúzska. Tento „obrat“ smerom k Európe sa realizoval predovšetkým po þ as prvých dvoch desa Ģ ro þ í po druhej svetovej vojne, kedy bolo Francúzsko konfrontované s novou strategickou realitou: o osude sveta sa ešte stále rozhodovalo v Európe, ale rozhodujúcimi faktormi 8

už neboli Európania – Európa slúžila ako najdôležitejšie miesto strategického súperenia medzi superve Đ mocami. Ve Đ mi dôležitým mí Đ nikom v tomto procese bola suezská kríza v roku 1956. Vtedajšia spolo þ ná operácia Francúzska a Spojeného krá Đ ovstva(v spolupráci s Izraelom) proti Egyptu za síce za þ ala relatívne úspešne, avšak nakoniec neviedla k o þ akávaným výsledkom. Diplomatický zásah a nátlak Sovietskeho zväzu a Spojených štátov donútil Britov a Francúzov, aby ukon þ ili operáciu. Tieto udalosti opä Ģ , a definitívne poukázali na skuto þ nos Ģ , že napriek existencii niektorých vojenských schopností a spôsobilosti na realizáciu interven þ ných operácií Francúzsko a Spojené krá Đ ovstvo nie sú schopní kona Ģ ako nezávislý pol v medzinárodných vz Ģ ahoch 4 . Z týchto udalostí – spolu s odchodom zo svojich zámorských kolónií a Alžírska a následným uvolnením vojenských, politických, diplomatických a ekonomických zdrojov – si Francúzi vyvodili záver, že musia iniciova Ģ vznik takého zoskupenia štátov, ktoré by bolo schopné opä Ģ kona Ģ ako centrum svetovej moci. Tento faktor je možné považova Ģ aj za jeden z hlavných zdrojov francúzskej koncepcie multipolarity. 2. Vývoj európskej bezpe þ nostnej architektúry po studenej vojne – postoje Francúzska Po skon þ ení studenej vojny sa zásadným spôsobom zmenili reálie globálneho bezpe þ nostného prostredia. Najdôležitejšie zmeny, ktoré sa dotýkali postavenia Francúzska na medzinárodnej politickej scéne boli nasledujúce: - Spojené štáty americké sa ocitli v pozícii jedinej globálnej„superve Đ moci“, vplyv a potenciál ktorého nemá konkurenciu - Zjednotenie Nemecka: vznikol hospodársky a demograficky najsilnejší štát v Európe s centrálnym geopolitickým postavením - Zníženie dôležitosti takých atribútov moci, v ktorých bolo Francúzsko tradi þ ne silné – nukleárne zbrane, þ lenstvo v Bezpe þ nostnej rade OSN – a rast dôležitosti ekonomických nástrojov moci, pri þ om v tejto oblasti sú silnejší Nemecko a, samozrejme, Spojené štáty americké. 4 Róbert Ondrejcsák: Charakteristika bezpe þ nostnej politiky Francúzska, In: Panoráma globálneho bezpe þ nostného prostredia 2003-2004, Inštitút bezpe þ nostných a obranných štúdií, Bratislava 2004 9

V tejto súvislosti treba poznamena Ģ , že Francúzsko definovalo svoje postavenie, respektíve mieru svojho vplyvu vždy v komparácií predovšetkým so Spojenými štátmi a Nemeckom, a v oblasti vojenského potenciálu a spôsobilostí aj so Spojeným krá Đ ovstvom – vi ć napríklad oficiálny bezpe þ nostno-politický dokument, La Loi de Programmation Militaire 2003-2008, kde sa otvorene porovnáva francúzsky a britský vojenský potenciál a spôsobilosti a ve Đ mi silno sa zdôraz Ė uje aj potreba dosiahnu Ģ úrove Ė vojenských schopností a spôsobilostí, akými disponujú britské ozbrojené sily 5 . Okrem toho tento postoj dokazujú aj dôležité prejavy niektorých vrcholných francúzskych predstavite Đ ov. Napríklad prezident Chirac pri oslavách 14. júla v roku 2002 sa v tejto súvislosti vyjadril nasledovne: „Ur þ itý þ as sa už vz ć a Đ ujeme od Ve Đ kej Británie, a to môže ma Ģ strašné následky pre našu politickú silu, ako aj pre naše kapacity na chránenie našich záujmov a našich ob þ anov vo svete. Je pre nás základná vec tento trend obráti Ģ . 6 “ Dilemu, vyplývajúcu pre Francúzsko z hore prezentovaných aspektov – americký a nemecký faktor – sa Paríž pokúsil vyrieši Ģ pomocou európskej integrácie. Preh Ď benie európskej integrácie sa zdalo by Ģ ú þ inným nástrojom na„tlmenie“ výhod Nemecka a Spojených štátov. Po prvé, tým, že sa preh Ď bi európska integrácia, moc a vplyv Nemecka sa rozriedi v multinacionálnych štruktúrach 7 . Pod Đ a Jana Eichlera 8 „Francúzski politici na þ ele s vtedajším prezidentom Mitterrandom mali... nemalé obavy zo znovuzjednotenia Nemecka, ktorému prevratné zmeny v Európe výrazne pomohli, a to v ekonomickom, ako aj geopolitickom smere. Nakoniec však Francúzsko dalo prednos Ģ silnému Nemecku v rámci integrovanej Európy pred Nemeckom, ktoré by si takpovediac robilo þ o chcelo“ 9 . Po druhé, Európska únia(od roku 1993), ktorá užšie a hlbšie spája jednotlivé þ lenské štáty má ove Đ a vä þ šiu šancu sta Ģ sa globálnym aktérom, a tým þ eli Ģ globálnej prevahe Spojených štátov. V tomto procese hrá ve Đ mi dôležitú úlohu práve vytvorenie 5 La Loi de Programmation Militaire 2003-2008, Ministerstvo obrany Francúzska, www.defense.gouv.fr 6 President Chirac´s interview(July 14, 2002), http://elysee.fr 7 Szemlér Tamás: Franciaország: Európa politika a nemzeti érdek szolgálatában, In: Kiss J. László(ed.): Tizenötök Európái, Osiris, Budapest 2000 8 Jan Eichler: Francie – dôraz na mezivládní rámce SZBP a EBOP, In: Radek Khol a kol.: Evropská bezpe þ nostní a obranná politika: Národní perspektivy, Ústav mezinárodních vztahú – Konrad Adenauer Stiftung, Praha 2002 9 túto argumentáciu prezentuje napríklad aj Henry Kissinger vo svojej knihe Diplomacy v súvislosti s nemeckým znovuzjednotením. 10

Európskej bezpe þ nostnej a obrannej politiky, ktorá – v prípade, že sa stane efektívnou – má potenciál„vyzbroji Ģ “ Európsku úniu inštrumentom, nevyhnutným na realizáciu globálneho vplyvu. Strana prezidenta Chiraca – Rassemlement pour la République – explicitne vyhlasuje, že kým Nemecko je lídrom v ekonomickej a industriálnej oblasti, Francúzsko sa už tradi þ ne spolieha na svoju vojenskú silu pri získavaní vplyvu 10 . Avšak treba bra Ģ oh Đ ad aj na skuto þ nos Ģ , že Spojené krá Đ ovstvo si zvolilo tú istú cestu, þ iasto þ ne pod vplyvom toho, že nevstúpilo do„Eurolandu“. Preto sa v oblasti ESDP budú zápasi Ģ o líderské miesto Francúzsko a Spojené krá Đ ovstvo, s tým, že v sú þ asnosti disponujú britské ozbrojené sily efektívnejšími spôsobilos Ģ ami, þ o môže ma Ģ vážne dôsledky pre francúzske ašpirácie. Práve na„dobehnutie“ Britov slúžia kroky Francúzska v oblasti bezpe þ nostnej politiky, ktoré sa realizovali v poslednom desa Ģ ro þ í, a ktoré sa budú realizova Ģ aj na základe LPM 2003-2008(podrobnejšiu analýzu vi ć neskôr). Ide predovšetkým o profesionalizáciu francúzskych ozbrojených síl, a ich transformácia na silný inštrument zahrani þ ných vojenských intervencií, a na výrazné zvýšenie investícií do vývoja a nákupu systémov, ktoré prispejú k zvýšeniu efektivity k Đ ú þ ových spôsobilosti z h Đ adiska projekcie sily(lietadlové lode, transportné lietadlá, at ć .) 11 . V tejto súvislosti je nevyhnutné poznamena Ģ , že v sú þ asnosti už de facto každý þ lenský štát Európskej únie presadzuje a podporuje budovanie ESDP. Rozdiely medzi nimi existujú v tom, þ omu by mala ESDP slúži Ģ , þ o úzko súvisí aj s koncepciami a poh Đ adom na misiu a postavenie Európskej únie v medzinárodnej politike. Jedna koncepcia – ktorá sa všeobecne nazýva„francúzskou“ – je založená na tom, že Európska únia by mala tvori Ģ protiváhu Spojeným štátom americkým a preto aj ESDP má slúži Ģ na budovanie autonómnych„európskych“ spôsobilostí a kapacít, ktoré umožnia EU sta Ģ sa globálnym a strategicky nezávislým aktérom. Druhá koncepcia – zjednodušene by sme ju mohli nazva Ģ „britskou“ – je založená na predstave úzkeho strategického partnerstva Európy a Spojených štátov. V tejto koncepcii má ESDP slúži Ģ na to, aby sa posilnil„európsky pilier“ transatlantického partnerstva a tým pádom aby si Európa zachovala svoju strategickú hodnotu v o þ iach Spojených štátov. 10 Rassemblement pour la République, La France et sa défense: restaurer la confiance, December 2001, http://www.rpr.org/pdf/defense.pdf. 11 La Loi de Programmation Militaire 2003-2008, Ministerstvo obrany Francúzska, www.defense.gouv.fr 11

Francúzska zahrani þ ná a bezpe þ nostná politika po studenej vojne sú založené na nasledujúcich princípoch 12 : - Francúzsko považuje sám seba za pivotálnu ve Đ moc - Francúzsko môže zohráva Ģ túto pivotálnu úlohu len v multipolárnom svete - Medzinárodné vz Ģ ahy, ktoré sú založené na multilaterálnom prístupe poskytujú najlepšiu garanciu pre multipolárny svet. Koncepcia multipolarity je prítomná takmer v každom výraznejšom hodnotení, resp. prejave francúzskych predstavite Đ ov. Okrem základných strategických dokumentov je prítomná aj prezentáciách vrcholných predstavite Đ ov, vi ć napríklad prejav Jacquesa Chiraca v IHEDN 8. júna 2001 aj v súvislosti s ESDP:„Ako ć alší hrá þ i v multipolárnom svete,„Pätnástka(15 vtedajších þ lenských štátov EU – pozn. autora) musí by Ģ aktívnou stranou pri definovaní nových bezpe þ nostných podmienok na úsvite 21. storo þ ia“ 13 . Princíp multipolarity je tiež chápaný ako nástroj na obmedzenie amerického vplyvu cestou vytvorenia ć alších mocenských pól s globálnym významom, pri þ om ako jedna z nich by mala figurova Ģ Európska únia 14 . Bez efektívnych a hodnoverných inštrumentov však nemôže existova Ģ žiadna globálna entita, preto ako rámec na dosiahnutie tohto cie Đ a má slúži Ģ Európska bezpe þ nostná a obranná politika. Uvedomujúc si túto priam strategickú dôležitos Ģ a nevyhnutnos Ģ budovania ESDP(a lebo, vzh Đ adom na to, že sa hovorí o Francúzsku, vo francúzskej skratke PESD – Politique européenne de sécurité et de défense) Francúzsko vždy bolo hlavným iniciátorom projektov a ideí, ktoré posúvali vývoj PESD dopredu. Prvá post-studenovojnová iniciatíva Francúzska, ktorá sa þ iasto þ ne týkala aj oblasti zahrani þ nej a bezpe þ nostnej politiky bola snaha dosiahnu Ģ výrazné preh Ď benie európskych integra þ ných procesov, z þ oho – po vzájomných kompromisoch s Nemeckom – vznikla Maastrichtská zmluva 15 . Maastrichtská zmluva vytvorila 12 Marcel H. van Herpen: France: Champion of a Multipolar World, www.inthenationalinterest.com 13 Speech by Jacques Chirac, President of the French republic before the Institut des Hautes Etudes de Defense Nationale(IHEDN), École Militaire, Paris, 8. June 2001 14 v súvislosti s koncepciou multipolarity francúzsky predstavitelia hovoria predovšetkým o nasledujúcich potenciálnych alebo reálnych„póloch“ pri distribúcii globálneho vplyvu: Spojené štáty, Európska únia, ý ína, Japonsko, Rusko, India, ale v niektorých prípadoch aj Brazília alebo Mexiko. Vi ć napríklad Hubert Védrine Rozhovor s Dominiquom Moisim: Karty Francúzska v hodine globalizácie, Slovenský inštitút medznárodných štúdií, Bratislava 2002 15 www.europa.eu.int 12

trojpilierový systém európskej integrácie, pri þ om ako druhý pilier figurovala Spolo þ ná zahrani þ ná a bezpe þ nostná politika. Pre osud druhého piliera je k Đ ú þ ovým faktorom vytvorenie jednotných stanovísk þ lenských štátov, ke ć že po þ as 90-ich rokov znamenali v tejto súvislosti najvä þ šie problémy rozdielne priority, resp. prístup þ lenských štátov k jednotlivým aspektom bezpe þ nostnej politiky. To vplývalo na jednej strane z už prezentovaných rozdielov v strategických prioritách a poh Đ adov na potenciálnu úlohu a postavenie Európskej únie – predovšetkým pri definovaní postavenie vo þ i Spojeným štátom – ako aj rozdielnych poh Đ adov na geografickú pôsobnos Ģ spolo þ nej zahrani þ nej a bezpe þ nostnej politiky: Francúzsko definuje túto pôsobnos Ģ jednozna þ ne globálne, kým Nemecko sústre ć uje predovšetkým na periférie Európy. Ć alší problém predstavujú aj rozdiely v záujmoch jednotlivých štátov vo þ i konkrétnym regiónom – ako sa to ukázalo napríklad po þ as juhoslovanských kríz, kedy Francúzi preferovali jednotnú Juhosláviu, kým Nemecko, ako vôbec prvý vážnejší zahrani þ no-politický krok zjednoteného Nemecka. V poslednom þ ase v tejto oblasti došlo k pozitívnemu vývoju, vi ć napríklad prvé operácie EU, alebo vypracovanie Európskej bezpe þ nostnej stratégie – tieto aspekty budú analyzované neskôr – napriek tomu však iracká kríza v roku 2003 názorne demonštrovala, že Spolo þ ná zahrani þ ná a bezpe þ nostná politika a Európska bezpe þ nostná a obranná politika môžu by Ģ „diskvalifikované“, ke ć þ lenské štáty EU nedosiahnu aspo Ė minimálny konsenzus v základných otázkach a prioritách (vz Ģ ahy k USA, postavenie/postoj EU k ad hoc koalíciám a operáciám USA, vz Ģ ahy k regiónom mimo Európy). To dokazuje aj prioritu vlastných„národných“ priorít každého þ lenského štátu, ke ć že v dôležitých otázkach þ lenské štáty nie sú ochotné „obetova Ģ “ svoje priority na oltáre„spolo þ nej“ ESDP. Významnou iniciatívou Francúzska pri formovaní európskej bezpe þ nostnej architektúry bola prezentovaná v roku 1995. Hovorilo sa o vytvorení efektívnych vz Ģ ahov medzi NATO a Západoeurópskou úniou s vytvorením predpokladov na opätovné obnovenie práce Francúzska v integrovaných velite Đ ských štruktúrach NATO 16 . Iniciatíva Francúzska smerom k NATO však zostala polovi þ atá, ke ć že sa 16 vi ć Hervé de Charette, Intervention du Ministre des Affaires Étrangeres, Session, citované: Robert E. Hunter: The European Security and Defense Policy: NATO´s Companion – or Competitor?, RAND 2002, s.15 13

strany – predovšetkým Francúzsko a Spojené štáty – nedokázali dohodnú Ģ na de facto znovurozdelení vplyvu v rámci organizácie, ako to požadovali Francúzi. Typickým príkladom je reforma velite Đ ských štruktúr, kde Francúzsko požadovalo vytvorenie dvoch regionálnych velite Đ stiev v Európe – severné so sídlom v holandskom Brussume a južné so sídlom v talianskom Neapoli(ako sa to aj realizovalo neskôr) – avšak s tým, že velite Đ ský post južného krídla by mal pripadnú Ģ Európanom(t.j. pravdepodobne Francúzom), þ o Spojené štáty neakceptovali. Americký postoj pravdepodobne ovplyv Ė ovalo aj nové strategické prostredie a rast dôležitosti mediteránskej oblasti v dôsledku geografických reálií nových bezpe þ nostných hrozieb, ako aj skuto þ nos Ģ , že v Stredozemnom mori je dislokovaná pomerne silná americká flotila a pravdepodobne Ameri þ ania nechceli preda Ģ velenie nad svojim stredomorským vojnovým námorníctvom Európanom/Francúzom. Pre presadenie francúzskej vízie európskej bezpe þ nostnej architektúry bolo k Đ ú þ ovou udalos Ģ ou stretnutie francúzskeho prezidenta a britského premiéra 4. decembra 1998 v Saint Malô. Toto stretnutie sa všeobecne považuje za mí Đ nik pri vývoji európskej integrácie 17 . Blair a Chirac vydali krátky statement 18 , ktorý bol po summite rozdielne interpretovaný britskými a francúzskymi predstavite Đ mi, samozrejme, v závislosti od svojich strategických priorít. Pod Đ a neskoršej interpretácie francúzskeho ministra obrany, Alaina Richarda, najdôležitejšími faktormi v tejto súvislosti boli 19 : - všetky štáty Európskej únie sú pozvané aby participovali - nehrozí strata suverenity - vybudovanie nových a reálnych spôsobilosti - európska bezpe þ nostná a obranná politika je konzistentná s úlohou a zodpovednos Ģ ou NATO V deklarácii zo Saint Malô sa hovorí, že„Únia musí disponova Ģ s kapacitami pre autonómne akcie“, ć alej, že Európska únia môže potrebova Ģ vlastné štruktúry a kapacity pre analýzu situácie, spravodajské zdroje a prostriedky strategického 17 Robert E. Hunter: The European Security and Defense Policy: NATO´s Companion – or Competitor?, RAND 2002, s.29 18 Point Statement by the British and French Governments, Franco-British Summit, Saint-Malô, France, December 4, 1998. 19 Speech by Alain Richard, French Minister of Defense, at the Annual Defencse Dinner of the London Chamber of Commerce and Industry, London, May 17, 2001, www.info-france-usa.org/news/statmnts/eurodefe.htm. 14

plánovania. Sú to oblasti, v ktorých je prevaha Spojených štátov najvä þ šia a preto sú európske štáty závislé na vôli USA release týchto prostriedkov. Na druhej strane však deklarácia obsahuje aj dve„poistky“ transatlantickej spolupráce: 1. európske vojenské operácie môžu by Ģ realizované len v prípade, že„Aliancia ako celok sa neangažuje“; 2. výstavba európskych spôsobilosti musí by Ģ realizovaná bez nepotrebných/zbyto þ ných duplikácií. Výsledky summitu v Saint Malô boli vo Francúzsku prezentované ako ve Đ ký úspech francúzskej zahrani þ nej politiky. Najvä þ ším úspechom bolo, že sa podarili prelomi Ģ skepticizmus Spojeného krá Đ ovstva vo þ i ESDP – aj ke ć Britská interpretácia výsledkov bola odlišná a Briti vyzdvihovali predovšetkým body, ktoré hovorili o centrálnej úlohe NATO, resp.„NATO first“: vi ć v neskoršej analýze o britskom prístupe k ESDP – a presadi Ģ opodstatnenos Ģ autonómnych európskych operácií v o þ iach Britov. Pod Đ a niektorých francúzskych hodnotení sa britský postoj zmenil predovšetkým preto, lebo„britská diplomacia vo þ i zmenám, ktoré by sa mohli vymknú Ģ jeho kontrole odpovedá diplomaticky a podie Đ a sa na nich, aby ich mohla lepšie kontrolova Ģ a nebola z nich vylú þ ená“ 20 . Schôdzka zo Saint Malô mala o.i. aj symbolický message: bez dohody a spolupráce dvoch vojenských mocností Európy, Spojeného krá Đ ovstva a Francúzska nie je možný progres vo vývoji európskej bezpe þ nostnej a obrannej politiky a tieto štáty disponujú s potrebným potenciálom na presadenie vážnych iniciatív v tejto oblasti. Výnimo þ né postavenie a potenciál Francúzska a Spojeného krá Đ ovstva pri formovaní ESDP dokazujú aj neskoršie udalosti. Napríklad na britsko-francúzskom summite vo februári 2003 prezentovali predstavitelia oboch štátov iniciatívy, ktoré boli odvtedy prijaté ako spolo þ né európske koncepty 21 . Ide napríklad o návrhy na prebranie velenia nad operáciou NATO v Bosne a Hercegovine, ć alej na definíciu nového Headline Goalu, na vytvorenie„Battle Groups“, ale aj návrh na založenie medzivládnej agentúry na koordináciu vývoji a nákupu obranných kapacít a spôsobilostí. Ć alším mí Đ nikom vo vývoji európskej bezpe þ nostnej a obrannej politiky bol summit EU v Helsinkách v decembri 1999. Najdôležitejším výsledkom summitu z poh Đ adu 20 Pierre Baudin: De la défense de l´Europe a l´Europe de la défense, Défense nationale, 11/2000. 21 Declaration on the reinforcement of the European co-operation on security and dfense, Touquet, February 4, 2003, www.defense.gouv.fr 15

strategických plánov Francúzska bola akceptácia francúzsko-britského návrhu 22 na definovanie„Headline Goalu“ Európskej únie, pod Đ a ktorého by þ lenské štáty do roku 2003 vytvorili kapacity a spôsobilosti na projekciu a udržatelnos Ģ síl 23 , ktoré by boli schopné realizova Ģ celú škálu tzv. Peterberských úloh, vrátane najnáro þ nejších operácií 24 . Samozrejme, aj v súvislosti s„horným limitom/hranicami/možnos Ģ ami“ Peterbergských úloh sa rozprúdila diskusia medzi þ lenskými štátmi. Najvyššie ambície sa snažilo definova Ģ – pochopite Đ ne, ak vychádzame z jej strategických priorít – Francúzsko. Pod Đ a francúzskej predstavy, ktorú prezentoval napríklad ve Đ vyslanec Francúzska v Spojených štátoch, nie je prijate Đ né uspokoji Ģ sa len so zahrnutím peacekeepingových operácií s nižšou intenzitou. To by pod Đ a neho znamenalo, že Európska únia by nebola schopná realizova Ģ operáciu typu„Allied Force“ v roku 2003 – operácia NATO v Kosove – þ o je pre Francúzsko neprijate Đ né.„Nerovnováha medzi americkými a európskymi silami, ako sme boli svedkovia v predchádzajúcom roku (po þ as kosovského konfliktu) musí by Ģ zásadne redukovaná – rok 2003 bude dôležitým mí Đ nikom pri výstavbe spôsobilostí, ktoré potrebujeme ako dlhodobý cie Đ v zmysle by Ģ pripravený na všetky operácie mimo þ lánku 5“ 25 . Ć alším dôležitým rozhodnutím v Helsinkách bolo, že v záujme úspešnej realizácie a vybudovania ozbrojených síl definovaných v Headline Goale, budú vytvorené spôsobilosti v oblasti riadenia, velenia, spravodajstva a strategického transportu – t.j. v oblastiach, ktoré boli na základe dohody z roku 1996 v Berlíne primárne vo sfére pôsobnosti USA a o ktorých sa hovorilo ako o„prostriedkoch NATO“. Okrem toho sa rozhodlo aj o vytvorení nových politických a vojenských inštitúcií 26 , ktoré mali koordinova Ģ a realizova Ģ aspekty týkajúce sa ESDP, ako aj o vytvorení postu„Stáleho predstavite Đ a pre spolo þ nú zahrani þ nú a bezpe þ nostnú politiku“. Tieto rozhodnutia boli k Đ ú þ ové predovšetkým z h Đ adiska vývoje a vytvárania nových„autonómnych“ kapacít a spôsobilosti, bez ktorých je postavenie Európskej únie, ako autonómneho 22 Tom Buerkle: EU Force No Threat to NATO, Allies Say, International Herold Tribune, November 26, 1999 23 Headline Goal 2003 podrobnejšie vi ć Slovník Európskej bezpe þ nostnej a obrannej politiky, Inštitút bezpe þ nostných a štúdií, Bratislava 2004 24 Peterbergské úlohy podrobnejšie vi ć Slovník Európskej bezpe þ nostnej a obrannej politiky, Inštitút bezpe þ nostných a štúdií, Bratislava 2004 25 Ambasador Francois Bujon de l´Estang, Center for Strategic and International Studies, Washington, D.C., October 10, 2000, www.csis.org 26 podrobnejšie vi ć Robert E. Hunter: The European Security and Defense Policy: NATO´s Companion – or Competitor?, RAND 2002 a European Union Institute for Security Studies, Paríž www.iss-eu.int 16

aktéra vo sfére bezpe þ nostnej politiky – základný cie Đ francúzskej zahrani þ nej a bezpe þ nostnej politiky – nepredstavite Đ ná. Samozrejme, aj v Helsinkách sa zopakovala téza o tom, že Európska únia sa bude vojensky angažova Ģ len kde sa NATO ako celok sa neangažuje(„where NATO as a whole is not engaged“). Niektorí francúzski predstavitelia argumentovali, že sloví þ ko „kde“ treba zmeni Ģ , vzh Đ adom na to, že„kde“ sa nevz Ģ ahuje na okolnosti („circumstances“), t.j. na rozhodnutie NATO, ale na miesto, geografickú lokalitu: len sloví þ ko„kde“, v geografickom zmysle, kde sa NATO ešte neangažovalo 27 . Ako v máji 2001 poznamenal jeden oficiálny predstavite Đ EU, citovaný RAND:„While the logic is not clear, the political import is“ 28 . Ć alšou prioritou pre Francúzsko je úzka spolupráca þ lenských štátov Európskej únie v oblasti vyzbrojovania a produkcie zbra Ė ových systémov. Tento problém, spolu s rozpo þ tom na obranu, patrí medzi najintenzívnejšie diskutované v rámci európskej bezpe þ nostnej politiky, ke ć že je to sféra, v ktorej je náskok Spojených štátov ve Đ mi vysoký. Je všeobecne známe, že celkové vojenské výdavky európskych štátov nedosahujú ani 50 percent výdavkov USA pre obranu 29 , pri þ om dôsledkom postupného zvyšovania amerického obranného rozpo þ tu sa tento rozdiel na ć alej rastie 30 . Tiež relatívne þ asto prezentovaným problémom je, že tieto rozpo þ tové nedostatky ešte zvyšuje systém/spôsob investovania týchto finan þ ných zdrojov. Po prvé, ide o investície do ozbrojených síl, ktoré majú charakter a spôsobilosti na vedenie vojny 20. storo þ ia, t.j. tradi þ nej konven þ nej vojny na obranu vlastného územia. Po druhé, nemenej ve Đ kým problémom sú duplikácie pri investíciách do zbra Ė ových systémov medzi európskymi štátmi. To znamená, že významné zdroje sú investované do takých istých alebo ve Đ mi podobných kapacít a spôsobilosti vo viacerých štátoch paralelne, a tým sa vytvárajú prebyto þ né a nepoužite Đ né kapacity v Európy, namiesto toho, aby sa realizovala vyššia miera špecializácie medzi európskymi štátmi a tým aj racionálnejšie investície do rôznych programov. Tento 27 Robert E. Hunter: The European Security and Defense Policy: NATO´s Companion – or Competitor?, RAND 2002 28 Robert E. Hunter: The European Security and Defense Policy: NATO´s Companion – or Competitor?, RAND 2002 29 170:435 30 podrobné informácie o rozpo þ te vi ć Ministerstvo obrany Spojených štátov 17

problém je dôležitým negatívnym faktorom pre efektivitu a akcieschopnos Ģ európskych ozbrojených síl, ktoré tak nedisponujú s dostato þ nými prostriedkami pre potrebné kapacity a spôsobilosti. Ke ć že pre Francúzsko je akcieschopnos Ģ európskych ozbrojených síl dôležitou prioritou, Francúzi boli vždy na þ ele projektov na zefektívnenie investícií v oblasti vývoja a nákupu„európskych“ zbra Ė ových systémov a vývoja spolo þ ných spôsobilosti. Už existujúce, avšak na ad hoc báze naštartované spolo þ né programy a fúzie tento cie Đ nemohli splni Ģ . V novembri 1996 však Francúzsko, Spojené krá Đ ovstvo, Nemecko a Taliansko naštartovali„globálny proces na spolo þ né manažovanie svojich zbrojárskych programov“ 31 . Viedlo to k vytvoreniu organizácie OCCAR(fr. Organisme Conjoint de Coopération en matiére d´Armement) v septembri 1998. OCCAR funguje na základe štyroch princípov: - vytváranie transnacionálnych programových tímov, a používanie moderných metód na manažovanie programov - konsolidácia a vývoj európskej priemyselnej a technologickej obrannej základne - aplikácia globálneho princípu„juste retour“ - pri rozhodnutiach o nákupe zbra Ė ových systémov preferovanie materiálov, ktoré boli vyrobené s participáciou štátov, ktoré patria k OCCAR Pod Đ a hodnotenia Alaina Richarda z roku 2001, OCCAR získava þ oraz vä þ ší vplyv, a je precious tool pre vývoj koherentnej zbrojárskej politiky na európskej báze. Ć alej vyhlásil, že„Komplexnos Ģ technológií a vysoká úrove Ė nákladov je silným incentive pre nás(Európanov) aby sme spojili svoje sily a zdie Đ ali úsilie. Jediná cesta pre naše podniky a výskumné ústavy pri dosiahnutí vyššieho štandardu je spoji Ģ naše prostriedky a spôsobilosti“ 32 . Najnovší vývoj v tejto oblasti je založenie European Defence Agency, ktorá má identifikova Ģ potreby þ lenských štátov, harmonizova Ģ ich požiadavky a koordinova Ģ vývoj, ako aj nákup zbra Ė ových systémov 33 . V prípade 31 Robert E. Hunter: The European Security and Defense Policy: NATO´s Companion – or Competitor?, RAND 2002 32 Speech by Alain Richard, May 17, 2001 33 Slovník Európskej bezpe þ nostnej a obrannej politiky, Inštitút bezpe þ nostných a štúdií, Bratislava 2004 18

realizácie pod Đ a plánov bude táto agentúra dôležitým krokov vpred smerom k efektívnejšej obrannej politike Európanov. V procese realizácie Headline Goalu 2003 bola dôležitá tzv. Capabilities Commitment Conference ministrov obrán þ lenských štátov EU 20. novembra 2000 v Bruseli. Na tejto konferencii bol vytvorený tzv. katalóg síl(„Force Catalogue“), ktorá bola súhrnom návrhov jednotlivých þ lenských štátov(s výnimkou Dánska). Na základe toho vznikla sila v po þ te viac ako 100 tisíc vojakov, 400 bojových lietadiel a 100 bojových lodí 34 . ý o sa týka po þ etných stavov, najvä þ ší príspevok deklarovalo Nemecko – 13.500 vojakov, 20 lodí a 93 lietadiel – najmenší Luxembursko, 100 vojakov 35 . Pochopite Đ ne, príspevky Francúzska a Spojeného krá Đ ovstva boli len a trošku menšie, a mali mierne iný charakter. Francúzsko sa rozhodlo ponúknu Ģ 12 tisíc vojakov, 15 lodí, vrátane lietadlovej lode, 75 vojenských lietadiel a aj pozorovaciu/spravodajskú družicu/satelit Helios. Námorná bojová skupina vedená lietadlovou lo ć ou bola mimoriadne dôležitá z h Đ adiska schopnosti Európanov realizova Ģ projekciu sily cez moria ako aj úderné operácie v mimoeurópskych regiónoch. Ide o k Đ ú þ ový prvok pri realizácii zahrani þ ných-mimoeurópskych interven þ ných alebo stabiliza þ ných operácií. Satelit Helios – v sú þ asnosti sa už po þ íta aj s jeho modernejšou a efektívnejšou verziou Helios 2 – je na druhej strane významný najmä kvôli závislosti Európanov od NATO v oblasti vesmírneho prieskumu. Preto je v záujme budovania autonómnych európskych kapacít s spôsobilosti nevyhnutné ma Ģ prístup k prostriedkom vesmírneho prieskumu. Okrem prezentovaných prostriedkov ponúklo Francúzsko ć alší významný príspevok/spôsobilos Ģ : Štátne stredisko zamierovania(Centre national de ciblage, CNC), ktoré bolo vytvorené v roku 2000. Najdôležitejšou þ innos Ģ ou Centra je programovanie cie Đ ov na základe informácií získaných od prieskumných satelitov, od prieskumných lietadiel a ć alších prieskumných systémov. Ć alej zaoberá sa s overovaním efektivity úderov ozbrojených síl. Celkový balík ponúknutých prostriedkov znamená, že Francúzsko na Capabilities Commitment Conference potvrdilo svoje ambície by Ģ lídrom v Európe v oblasti 34 Military Capabilities Commitment Declaration, Brussels, November 20, 2000 35 zoznam vi ć Robert E. Hunter: The European Security and Defense Policy: NATO´s Companion – or Competitor?, RAND 2002, s.95 19

bezpe þ nostnej politiky a to nie len tým, že nahlásilo jeden z troch najpo þ etnejších kontingentov, ale aj tým, okrem„vysokých po þ tov“ navrhlo aj k Đ ú þ ové kapacity a spôsobilostí bez ktorých je výstavba autonómnych európskych spôsobilostí nemožná. Na summite v Nice francúzsky prezident Jacques Chirac argumentoval, že„Headline Goal Task by mal by Ģ nezávislý od hlavného vojenského velite Đ stva NATO“ 36 A. Richard vo februári 2001 vyhlásil, že„Ke ć operácia nebude využíva Ģ prostriedky NATO, opera þ ný staff ktorý je vytvorený okolo jadra národným strategickým staffom bude rieši Ģ opera þ né plánovanie. Tento staff bude multinárodný a posilnený dôstojníkmi z ostatných štátov ktoré participujú na operácii“ 37 . Ve Đ mi dôležitým faktorom pre potenciálnu realizáciu francúzskej vízie európskej bezpe þ nostnej a obranej politiky bolo a je získanie podpory pre francúzsku koncepciu zo strany ć alších þ lenských štátov Európskej únie. Je jednozna þ né, že minimálne bez podpory Nemecka a/alebo Spojeného krá Đ ovstva nie je možné realizova Ģ koncepciu preferovanú Francúzmi. Bez kooperácie týchto štátov nie je možné dosiahnu Ģ výraznejší progres vo vývoji ESDP, ako na to poukázali aj udalosti v posledných rokoch. V tejto súvislosti je pre Francúzsko k Đ ú þ ové podpora Nemecka, ke ć že vývoj nemeckej zahrani þ nej a bezpe þ nostnej politiky v poslednom období smeruje viac k francúzskej koncepcii európskej bezpe þ nostnej architektúry 38 . Dokazuje to aj spolo þ ná francúzsko-nemecká deklarácia z 22. januára 2003 39 , v ktorom je možné identifikova Ģ najdôležitejšie aspekty návrhov, ktoré boli prezentované na štvorstrannom summite Francúzska, Nemecka, Belgicka a Luxemburska v apríli 2003, vrátane návrhu na transformáciu ESDP/PESD na Európsku bezpe þ nostnú a obrannú úniu a zapracovania princípu solidarity do ústavnej zmluvy. Najdôležitejšími „oponentmi“ je Spojené krá Đ ovstvo spolu s novými stredoeurópskymi þ lenskými štátmi Európskej únie, ktoré jednozna þ ne preferujú„pro-atlantické“ smerovanie a strategické partnerstvo so Spojenými štátmi v oblasti bezpe þ nostnej politiky(aj ke ć 36 Ian Black:„Chirac Gives Way in Row with Blair on NATO“, The Guardian, December 9, 2000, www.guardian.co.uk 37 Robert E. Hunter: The European Security and Defense Policy: NATO´s Companion – or Competitor?, RAND 2002, s.143 38 o nemeckej bezpe þ nostnej politike podrobnejšie vi ć Charakteristika bezpe þ nostnej politiky Nemecka, In: Panoráma globálneho bezpe þ nostného prostredia 2003-2004, Inštitút bezpe þ nostných a obranných štúdií, Bratislava 2004 39 Declaration of the Franco-German Council of Defense and Security to the Elysée palace, Paris, January 22, 2003, www.elysee.fr 20

pre Francúzsko boli pozitívne a mimoriadne významné zmeny naštartované vládou Blaira v prístupe k ESDP, ktoré þ iasto þ ne vyvrcholili v Sait-Malô). Po þ as irackej krízy sa Spolo þ ná zahrani þ ná a bezpe þ nostná politika Európskej únie ukázala ako stále nefunk þ ná: þ lenské štáty EU zaujali diametrálne odlišné pozície vo þ i vojenskej operácii proti Iraku. De facto vznikli dve vä þ šie skupiny þ lenských štátov: Spojené krá Đ ovstvo, Taliansko, Španielsko, Portugalsko a stredoeurópske štáty zaujali postoj podporujúci vojenskú operáciu a ve Đ ká þ as Ģ z nich aj vojensky participovala na operácii; druhú skupinu tvorili Francúzsko, Nemecko, Belgicko a Luxembursko (z ur þ itého h Đ adiska sa do tejto skupiny dá zaradi Ģ aj Grécko). Na krízu európskej bezpe þ nostnej a obrannej politiky reagovali predstavitelia Francúzska, Nemecka, Belgicka a Luxemburska, ktorí sa koncom apríla stretli v Bruseli, aby prediskutovali ć alšie smerovanie ESDP 40 . Deklarácia a prezentované výsledky summitu je možné hodnoti Ģ ako úspech francúzskej diplomacie. Realizácia návrhov na vytvorenie Európskej bezpe þ nostnej a obrannej únie a zakotvenie princípu kolektívnej obrany by znamenalo, že Európska únia de facto preberie zodpovednos Ģ za bezpe þ nos Ģ svojich þ lenov a v podstatnej miere tak nahradí sú þ asnú pozíciu Severoatlantickej aliancie v bezpe þ nostnej architektúre Európy. Úloha NATO by sa v podstate redukovala na realizáciu úloh a aktivít spadajúcich„pod þ lánok V.“ Severoatlantickej zmluvy a ke ć že v sú þ asných podmienkach globálneho bezpe þ nostného prostredia je pravdepodobnos Ģ vzniku konfliktov takéhoto typu minimálna, by malo NATO de facto už len symbolický charakter. Tento prístup korešponduje aj s prístupom Francúzska k rozdeleniu úloh medzi NATO a EU: NATO ja„len vojenská organizácia s vojenskými inštrumentmi, a jeho úlohu treba redukova Ģ na þ lánok V.“, avšak Európska únia je inštitúcia s ove Đ a širším„charakterom“ a možnos Ģ ami, ktorá je schopná rieši Ģ problémy s ove Đ a širšou škálou 41 . S touto koncepciou korešponduje aj prezentácia bývalého francúzskeho premiéra Lionala Jospina ešte v roku 2000, ke ć pottvrdil„široké pojatie“ ESDP: európska bezpe þ nostné a obranná politika by sa mala orientova Ģ nie len na vojenské, ale aj na nevojenské aspekty európskej bezpe þ nosti, na „využívanie celej škály diplomatických, ekonomických a vojenských prístupov ku 40 Vi ć Joint Declaration of the Heads of State and government of Germany, France, Luxembourg and Belgium on European Defense, Brussels, April 29, 2003 41 rozhovor autora s francúzskymi expertmi v Paríži 21

krízam, ktoré môžu ohrozi Ģ záujmy Európy alebo jej bezpe þ nos Ģ ....zvláštnos Ģ krajín Európskej únie spo þ íva v tom, že disponuje ve Đ kou rozmanitos Ģ ou vzájomne sa dopl Ė ujúcich nástrojov pre zvládanie kríz“ 42 . Okrem týchto návrhov sa predstavitelia Francúzska, Nemecka, Belgicka a Luxemburska dohodli aj na vytvorení autonómneho vojenského plánovacieho a riadiaceho centra, ktoré by nevyužívalo spôsobilosti a kapacity NATO na základe dohôd Berlín plus 43 . Prvá operácia Európskej únie, ktorá bola realizovaná bez využitia možností, ktoré umožnili dohody Berlín plus – a zárove Ė prvá operácia Európskej únie mimo Európy – bola operácia Artemis v Demokratickej republike Kongo 44 . Okrem operácie Artemis spustila Európska únia v roku 2003 aj ć alšiu vojenskú operáciu: ide o operáciu Concordia v Macedónsku 45 . Z poh Đ adu pozícii Francúzska v procese formovania európskej bezpe þ nostnej a obrannej politiky je významné, že v prípade oboch operácii ako„Framework-nation“ figurovalo Francúzsko, þ ím demonštrovalo snahy na zabezpe þ enie lídershipu v tejto oblasti. Významný pokrok vo vývoji ESDP znamenalo aj prijatie prvej Bezpe þ nostnej stratégie Európskej únie 46 . Napriek tomu, že táto štúdia nie je zameraná na analýzu Európskej bezpe þ nostnej stratégie 47 , z poh Đ adu francúzskych záujmov je treba vyzdvihnú Ģ aspo Ė þ asti, ktoré korešpondujú s francúzskymi koncepciami o budúcnosti nie len ESDP, ale aj celej Európskej únie. Úvodné konštatovanie Stratégie, že„Ako únia 25-ich štátov s viac ako 450 miliónmi obyvate Đ mi produkujúcich štvrtinu Hrubého domáceho produktu sveta, a so širokým spektrom inštrumentov je Európska únia bezpochyby globálnym hrá þ om“ 48 , vyslovene korešponduje s francúzskymi predstavami o EU ako o globálnej sile. Podobne je možné hodnoti Ģ aj prezentovanú ambíciu EU o aktívnej 42 Jan Eichler: Francie – dôraz na mezivládní rámce SZBP a EBOP, In: Radek Khol a kol.: Evropská bezpe þ nostní a obranná politika: Národní perspektivy, Ústav mezinárodních vztahú – Konrad Adenauer Stiftung, Praha 2002 43 Joint Declaration of the Heads of State and government of Germany, France, Luxembourg and Belgium on European Defense, Brussels, April 29, 2003 44 podrobnosti o operácii vi ć Slovník Európskej bezpe þ nostnej a obrannej politiky, Inštitút bezpe þ nostných a štúdií, Bratislava 2004 45 podrobnosti o operácii vi ć Slovník Európskej bezpe þ nostnej a obrannej politiky, Inštitút bezpe þ nostných a štúdií, Bratislava 2004 46 A Secure Europe in a Better World: European Security Strategy, Brussels, 12 December 2003 47 Podrobnejšiu analýzu Európskej bezpe þ nostnej stratégie vi ć : Ivo Samson: Európska bezpe þ nostná stratégia – implikácie pre Slovensko, In: Róbert Ondrejcsák(ed.): Odporú þ ania pre aktualizáciu Bezpe þ nostnej stratégie Slovenskej republiky, Inštitút obrany a bezpe þ nosti MO SR – Slovenská spolo þ nos Ģ pre zahrani þ nú politiku, Bratislava 2004 48 A Secure Europe in a Better World: European Security Strategy, Brussels, 12 December 2003 22

úlohe a transformácii regiónov susediacich s Európou, predovšetkým v Stredomorskej oblasti, na Balkáne, na Južnom Kaukaze, a na Blízkom Východe. Znamená to de facto vytý þ enie sfér vplyvu Európskej únie, ktorá sa však takmer na 100 percent zhoduje s regiónmi, ktoré sú deklarované ako sféra francúzskych záujmov(vi ć neskôr). Medzi politickými implikáciami je možné identifikova Ģ tri k Đ ú þ ové faktory: aktívnejšiu Európu, schopnejšiu Európu a spolupráca s partnermi. V tejto súvislosti je dôležitá ambícia realizova Ģ a aj udrža Ģ viacero vojenských operácií paralelne, ako aj výzvy na budovanie efektívnejších vojenských spôsobilostí. Prijatie Európskej bezpe þ nostnej stratégie je z poh Đ adu francúzskych záujmov dôležité predovšetkým z nasledujúcich dôvodov: - Bez existencie spolo þ ných strategických cie Đ ov, hodnotenia hrozieb a deklarovania inštrumentov bezpe þ nostnej a obrannej politiky nie je možné hovori Ģ o spolo þ nej alebo efektívnej európskej bezpe þ nostnej a obrannej politike. Európska bezpe þ nostná stratégia tým, že prezentovala tieto aspekty, vytvorila spolo þ ný rámec pre aplikáciu ESDP. - Charakter a faktory, ktoré Stratégia prezentuje vysoko korešponduje s francúzskymi záujmami v takých k Đ ú þ ových bodoch, ako napríklad globálna úloha a globálne postavenie Európskej únie, alebo deklarácia sfér vplyvu Pre realizáciu aspektov, ktoré obsahuje Európske bezpe þ nostná stratégia sú k Đ ú þ ové iniciatívy, ktoré prezentovali opä Ģ Spojené krá Đ ovstvo a Francúzsko. Ide predovšetkým o definovanie nového Headline Goalu Európskej únie v þ asovom horizonte 2010 a vytvorenie tzv. Battle Groups 49 . Samozrejme, okrem toho, že tieto spolo þ né iniciatívy opä Ģ symbolicky demonštrovali líderstvo Francúzska a Spojeného krá Đ ovstva v oblasti európskej bezpe þ nosti, sú dôležité aj z poh Đ adu celkovej efektivity a schopnosti Európskej únie realizova Ģ vojenské operácie. Francúzsko zohrávalo významnú úlohu aj pri realizácií oboch vojenských operácií. V prípade operácie Artemis v strednej Afrike, bolo Francúzsko líderským štátom operácie a okrem toho z celkového po þ tu vojakov participujúcich na operácii(1800) bolo 1400 príslušníkov francúzskych ozbrojených síl. Táto operácia bola symbolická aj preto, lebo demonštrovala schopnos Ģ EU realizova Ģ operácie ć aleko od Európy a bez použitia 49 Slovník Európskej bezpe þ nostnej a obrannej politiky, Inštitút bezpe þ nostných a štúdií, Bratislava 2004 23

prostriedkov v kapacít NATO(t.j. bez aplikácie dohôd Berlín plus). Samozrejme, niektorí odborníci hovoria o tom, že celá operácia bola de facto francúzskou operáciou, a že participácia ostatných þ lenských štátov slúžila len na to, aby sa mohla deklarova Ģ ako„európska“. V prípade operácie Concordia v Macedónsku zohrávalo Francúzsko tiež úlohu líderského štátu. 3. Bezpe þ nostno-politické dokumenty Najaktuálnejšie a z h Đ adiska analyzovanej témy najrelevantnejšie bezpe þ nostnopolitické dokumenty Francúzska sú LPM 2003-2008 50 a Obranná stratégia Francúzska 51 . Najdôležitejšie þ asti dokumentov, ktoré sa zaoberajú s ESDP sú nasledovné: Obranná stratégia Francúzska Obranná stratégia prezentuje o.i. aj princípy, ktorými sa Francúzsko riadi na medzinárodnej scéne. Ako jeden z k Đ ú þ ových princípov je prezentovaná„Európska dimenzia“, ktorá je hodnotená ako najprepracovanejšia forma medzinárodnej solidarity Francúzska, ke ć že sa þ lenské štáty rozhodli, že sa vzdajú þ asti svojej suverenity. ESDP„je základným rámcom obrannej politiky Francúzska“ 52 . Špeciálny dôraz je kladený na interoperabilitu európskych ozbrojených síl, þ o závisí aj od spolo þ ných konceptov a doktrín pri operáciách konven þ ných síl. Najdôležitejším faktorom však je konštatovanie, že hoci treba predís Ģ vytváraniu zbyto þ ných duplikácií, nesmie to ohrozi Ģ autonómne rozhodovanie a schopnos Ģ kona Ģ , ke ć je potrebné len s použitím európskych prostriedkov, preto je potrebné disponova Ģ s nevyhnutnými k Đ ú þ ovými spôsobilos Ģ ami(„key-capabilites“). LPM 2003-2008 53 Najdôležitejšie prezentované aspekty a faktory súvisiace s európskou bezpe þ nostnou architektúrou a postavením Francúzska v nej sú nasledovné: 50 La Loi de Programmation Militaire 2003-2008, Ministerstvo obrany Francúzska, www.defense.gouv.fr 51 Obranná stratégia Francúzska, Ministerstvo obrany Francúzska, www.defense.gouv.fr 52 Obranná stratégia Francúzska, Ministerstvo obrany Francúzska, www.defense.gouv.fr 53 La Loi de Programmation Militaire 2003-2008, Ministerstvo obrany Francúzska, www.defense.gouv.fr 24

- európska obrana, ako základný rámec bezpe þ nostnej politiky Francúzska, sa dostala do inej dimenzie, predovšetkým v ć aka iniciatívam Francúzska a jej najdôležitejších partnerov - posilnenie postavenia Francúzska v európskej bezpe þ nostnej architektúre a vo svete sú k Đ ú þ ové aspekty pre zabezpe þ enie francúzskej bezpe þ nosti - zachovanie francúzskeho vplyvu v alianciách a koalíciách, pri þ om k Đ ú þ ové sú schopnosti kona Ģ ako„lead nation“ v prípade európskej operácie - základným cie Đ om je posilnenie úlohy a postavenia Francúzska v Európe a vo svete: Európa sa stala hlavným politickým a geografickým ohniskom Francúzska - cie Đ om Francúzska je posilni Ģ interoperabilitu medzi európskymi partnermi, a napomôc Ģ EU pri získaní vojenských, technologických a priemyselných spôsobilostí - globálny prístup pri budovaní európskej obrany V samostatnej kapitole dokumentu s názvom„Európska obrana“ sa prezentuje francúzsky poh Đ ad na vývoj a najdôležitejšie aspekty ESDP. Saint Malô je považovaný za mí Đ nik, a reálne naštartovanie ESDP sa datuje od summitu v Kolíne 3.4. júna 1999. Helsinský summit(december 1999) je pod Đ a dokumentu významný v ć aka prijatiu konkrétnych záväzkov v oblasti vojenských spôsobilostí(Headline Goal). Summit vo Feire v júny 2000 je dôležitý kvôli kooperácii a dialógu v ne þ lenskými štátmi v oblasti ESDP a rozhodnutiu o vytvorení schopností na vyslanie 5000 þ lennej policajnej sily do krízových oblastí. Na konferencii o spôsobilostiach 20. novembra 2000 sa vytvoril„Force Catalogue“, katalóg síl, a boli identifikované vojenské spôsobilosti potrebné na realizáciu helsinského Headline Golau. Summit v Seville v júny 2002 rozhodol o naštartovaní policajnej misie v Bosne a Hercegovine. 4. Reforma francúzskych ozbrojených síl: k Đ ú þ ový prvok francúzskeho prístupu k ESDP K Đ ú þ ovým prvkom prístupu Francúzska k európskej bezpe þ nostnej a obrannej politike je reforma francúzskych ozbrojených síl. Bez efektívnych ozbrojených síl disponujúcich s dostato þ nými kapacitami a predovšetkým spôsobilos Ģ ami pre 25

realizáciu zahrani þ ných vojenských intervencií – ktoré sú v sú þ asných podmienkach globálneho bezpe þ nostného prostredia najaktuálnejšími úlohami európskych ozbrojených síl – by totiž ašpirácie Paríža na„leadership“ v rámci formovania a vývoja ESDP nemohli by Ģ reálne. Vytváranie potrebných kapacít a spôsobilostí a transformácia ozbrojených síl na efektívny inštrument zahrani þ ných interven þ ných operácií sú preto najdôležitejšími faktormi v procese reformy francúzskych ozbrojených síl. Jedným z najdôležitejších dôsledkov vojenskej reformy realizovanej v rokoch 19972002 bol vznik profesionálnej armády. V prípade k Đ ú þ ového faktoru, ako je projekcia sily boli sformulované nasledujúce konkrétne ciele pre profesionálne ozbrojené sily Francúzska 54 : 1. pozemná armáda musí by Ģ schopná posla Ģ kontingent v po þ te 50 tisíc vojakov na miesto konfliktu v Európe – bez zabezpe þ enia rotácie 2. musí by Ģ schopná posla Ģ kontingent v po þ te 30 tisíc vojakov do zóny konfliktu mimo Európy – s obmedzenou rotáciou, spolu s 35 tisícimi vojakov – a paralelne s tým posla Ģ ć alších 5 tisíc na riešenie ć alšieho konfliktu – so zabezpe þ ením úplnej rotácie, þ o znamená celkový po þ et 15 tisíc vojakov. 3. Letectvo musí by Ģ schopné kedyko Đ vek premiestni Ģ do zóny potenciálneho konfliktu 100 bojových lietadiel spolu s relevantnými prostriedkami a spôsobilos Ģ ami na zabezpe þ enie výskumu a tankovania za letu, a samozrejme, s potrebnou infraštruktúrou. 4. Vojenské námorníctvo musí by Ģ schopné posla Ģ námornú bojovú skupinu vedenú jednou lietadlovou lo ć ou a sprevádzanú bojovými lo ć ami a nukleárnymi úto þ nými ponorkami do zóny potenciálneho konfliktu. Na dosiahnutie tohto cie Đ a je mimoriadne dôležité prijaté rozhodnutie o vybudovaní druhej ve Đ kej lietadlovej lode, predovšetkým kvôli rotácii, aby aspo Ė jedna lietadlová lo ć bola vždy schopná realizova Ģ potrebnú operáciu(k tomu treba doda Ģ , že vo februári 2003 na bilaterálnom summite v Le Touquet 54 The French Force Commitment Concept Contents. Paris: Ministerstvo obrany Francúzska, www.defese.gouv.fr 26

sa Briti a Francúzi dohodli o spolo þ nej výstavbe nových lietadlových lodí 55 , þ o v zna þ nej miere redukuje náklady na oboch stranách) 56 . Vychádzajúc z cie Đ ov francúzskej zahrani þ nej a bezpe þ nostnej politiky v LPM 20032008 sú požiadavky na ozbrojené sily Francúzska v prípade projekcie – akcie nasledujúce 57 : 1. pozemné sily musia by Ģ neustále schopné nasadi Ģ 20 tisíc vojakov sú þ asne na neobmedzenú dobu na rôznych miestach, pri þ om pre potreby operácie pod národným velením je požiadavka na 1000 až 5000 vojakov a v prípade „európskej“ operácie na 12 až 15 tisíc. Úrove Ė nasadených vojsk môže celkovo dosiahnu Ģ až 26 000, avšak nie na dlhšiu dobu ako jeden rok, a so zrete Đ om na to, že priemerná doba nasadenia jednotlivých jednotiek nepresiahne štyri mesiace po þ as jedného roka. V porovnaní s požiadavkami pred modifikáciou je najvä þ šia zmena, že sa mierne znížila požiadavka pre po þ et nasadite Đ ných vojakov(z 35 tisíc na 20 tisíc), avšak zvýšil sa þ asový rámec nasadite Đ nosti z jedného roku na neobmedzenú dobu. 2. v prípade potenciálneho ve Đ kého konfliktu v rámci NATO je požiadavka de facto nezmenená: na nasadenie viac ako 50 tisíc vojakov 3. vojenské námorníctvo musí by Ģ schopné nasadi Ģ úto þ nú skupinu vedenú lietadlovou lo ć ou a podpornými jednotkami; okrem toho Đ ahkú obrnenú skupinu námornej pechoty v po þ te 1400 vojakov ako aj úto þ né ponorky na jaderný pohon 4. vojenské letectvo musí by Ģ schopné realizova Ģ projekciu – akciu v nasledujúcich po þ toch: 100 bojových lietadiel(z toho 75 v„európskej“ operácii) s potrebnou podporou; transportné lietadlá v po þ te na dosiahnutie spôsobilostí a kapacít prepravi Ģ za tri dni 15 000 vojakov na vzdialenos Ģ 5000 kilometrov 5. v prípade Gendarmerie je požiadavka na vyslanie 600 policajtov za hranicami Francúzska do operácií na podporu a nastolenie mier 55 ŠEDIVÝ, Ji Ĝ í: Irácká krize a bída diplomace. In: Bezpe þ nostní témata 1/2003 56 ć alšie informácie vi ć Jane´s a DefenseNews June 16, 2003 57 La Loi de Programmation Militaire 2003-2008, Ministerstvo obrany Francúzska, www.defense.gouv.fr 27

Jedným z vytý þ ených cie Đ ov reformy je, aby sa dosiahla taká úrove Ė francúzskych vojenských spôsobilostí a schopností, akými disponujú ozbrojené sily Spojeného krá Đ ovstva, ktoré je v sú þ asnosti považované za najsilnejšiu vojenskú mocnos Ģ v Európe 58 . Po dosiahnutí vytý þ ených cie Đ ov musí by Ģ Francúzsko schopné postavi Ģ sa na þ elo akejko Đ vek potenciálnej medzinárodnej koalície ako„ leading nation“. Pod Đ a definície z„The French Force Commitment Concept Contents“, Francúzsko môže ašpirova Ģ na pozíciu„vedúceho národa“ –„leading nation“, ke ć jej príspevok v rámci koali þ ných síl predstavuje 30 percent celkovej sily koali þ ných síl; ak je francúzsky podiel 10 percentný, Francúzsko zohráva„významnú“ úlohu 59 . Pod Đ a sú þ asných podmienok strategického prostredia a strategickej reality by bolo pre Francúzsko možné zohráva Ģ úlohu„vedúceho národa“ v prípade„európskej“ operácie, t.j. v koalícii s ć alšími európskymi štátmi – perspektívne sa dá uvažova Ģ o„dvojitej vedúcej sile“ takejto európskej operácie, spolu so Spojeným krá Đ ovstvom, pri þ om obe mocnosti by disponovali s približne 30 percentným podielom na celkovom po þ te jednotiek. V prípade„európskej“ operácie je 30 percentný podiel francúzskych ozbrojených síl reálny, avšak schopnosti francúzskych ozbrojených síl na projekciu sily a sú þ asný nárok na štatút„vedúcej sily“ a s tým aj na 30 percentný podiel vo výraznej miere determinuje rozsah takýchto operácií, ke ć že Francúzsko je/bude schopné na projekciu približne 15-20 tisíc vojakov v rámci takýchto operácií, celkový rozsah vojenskej operácie v prípade francúzskeho primátu nemôže prekro þ i Ģ 50 až 70 tisíc( þ o je v sú þ asných podmienkach pod prahom úrovne potrebnej na riešenie kríz na strategickej úrovni). V prípade 10 percentného podielu francúzskych ozbrojených síl, t.j. v prípade, že Francúzsko bude zohráva Ģ „významnú úlohu“ v rámci medzinárodnej koalície, už je možné uvažova Ģ o rozsiahlejšej operácii(teoreticky vyše 200 tisíc vojakov), avšak takéto operácia by nemohla by Ģ „európska“, ale„transatlantická“, s výraznou participáciou Spojených štátov – vychádzajúc zo strategickej reality a z americkej stratégie použitia vojenskej sily v prípade takejto operácie by úlohu „vedúceho národa“ hrali práve Spojené štáty. Situácia, ktorá zodpovedá tomuto variantu sa už v poslednej dekáde v Európe nastala, konkrétne napríklad po þ as 58 Rearming, The Economist, 19. október 2002 59 The French Force Commitment Concept Contents. Paris: Ministerstvo obrany Francúzska, www.defese.gouv.fr 28

kosovskej krízy, ke ć podiel amerických ozbrojených síl na celkových bojových operáciách predstavoval približne 65 percent, francúzskych a britských po 10-15 percent. Na realizáciu potrebných investícií na dosiahnutie týchto cie Đ ov sa zvýšili zdroje na výdavky na vojenskú techniku, predovšetkým na zvyšovanie jej úrovne a modernizáciu: na roky, ktoré sú pokryté LPM 2003-2008, bolo na tieto ú þ ely schválená priemerná suma 14,64 miliárd Eúr ro þ ne(pri hodnote Eura v roku 2003). Konkrétne na rok 2003 13,65 miliárd Eúr, v roku 2004 14,60 miliárd, na rok 2005 14,72 miliárd, na rok 2006 14,84 miliárd, na rok 2007 14,96 miliárd, a na rok 2008 15,08 miliárd Eúr. Kvôli demonštrovaniu zvýšeného úsilia francúzskej elity je dôležité porovnanie s investíciami na tie isté ú þ ely po þ as predchádzajúceho obdobia. Po þ as obdobia medzi 1997 a 2002 boli investície na výzbroj francúzskych ozbrojených síl na úrovni 13 miliárd Eúr ro þ ne 60 . Dôležitým vývojom je, že napriek relatívne silným tlakom zo strany ministra financií, Nicholasa Sárkoziho, na zníženie investícií do vojenského rozpo þ tu v dôsledku dodržania rozpo þ tových kritérií paktu stability a rastu, – þ o by ohrozilo realizáciu najdôležitejších programov – ministerke obrany Michelle Aliot-Marie sa podarilo„zachráni Ģ “ rozpo þ et, samozrejme, v ć aka silnej podpore prezidenta Chiraca 61 . 5. Záver Najdôležitejšie aspekty francúzskeho prístupu k európskej bezpe þ nostnej a obrannej politiky prezentoval francúzsky prezident Jacques Chirac vo svojom prejave pred ve Đ vyslancami“ 62 1. Európska únia bude hlavným prostredím k presadzovaniu zahrani þ nopolitických a bezpe þ nostnopolitických ambícií Francúzska. Preto Francúzsko v plnom rozsahu uznáva všetkých pä Ģ základných princípov 60 La Loi de Programmation Militaire 2003-2008, Ministerstvo obrany Francúzska, 2002, www.defense.gouv.fr 61 vi ć Jane´s Defence Weekly 62 Jacques Chirac: On voit poindre la tentation de légitimer l´usage unilatéral et préventif de la force, Le Monde, 31.8.2002, citované Jan Eichler: Francie – dôraz na mezivládní rámce SZBP a EBOP, In: Radek Khol a kol.: Evropská bezpe þ nostní a obranná politika: Národní perspektivy, Ústav mezinárodních vztahú – Konrad Adenauer Stiftung, Praha 2002 29

fungovania ESDP: dobrovo Đ nos Ģ , uprednost Ė ovanie národných ozbrojených síl, dôraz na kapacity, otvorenos Ģ a transparentnos Ģ , princíp spolupráce s NATO. 2. Z þ lenských štátov Európskej únie sa Francúzsko postaví najjednozna þ nejšie proti„sklonom ospravedl Ė ova Ģ jednostranné a preventívne použitie sily“. To znamená, že sa Francúzsko postaví proti dôležitým aspektom sú þ asnej zahrani þ nej bezpe þ nostnej politike Spojených štátov, ke ć že predchádzajúce vyjadrenie sa vz Ģ ahovalo predovšetkým na unilaterálne a pre-emptívne faktory v americkej zahrani þ nej a bezpe þ nostnej politike 63 . Francúzsko bude presadzova Ģ víziu, ktorá spo þ íva na spolupráci štátov a na rešpektu práva a Bezpe þ nostnej rady OSN 64 . Pod Đ a Jana Eichlera 65 sa za francúzsky úspech je možné považova Ģ skuto þ nos Ģ , že na stretnutí ministrov zahrani þ ných vecí þ lenských štátov Európskej únie prevládol názor, že„nie je možné pripravova Ģ vojenskú operáciu proti Saddámovi Husajnovi bez novej rezolúcie bezpe þ nostnej rady OSN“ 66 . 3. Francúzsko sa aj v budúcnosti bude snaži Ģ rieši Ģ najdôležitejšie problémy EU a ESDP prostredníctvom stretnutí najdôležitejších þ lenských štátov, t.j. Francúzska, Nemecka a Ve Đ kej Británie. Na tomto mieste treba poznamena Ģ , že Francúzsko buduje privilegované partnerstvo aj s Nemeckom aj s Ve Đ kou Britániou, þ o znamená, žo okrem trojstranných stretnutí najvyšších predstavite Đ ov týchto štátov s nimi spolupracuje aj na individuálnej báze: s Britmi predovšetkým v oblasti bezpe þ nostnej a obrannej politike, a v oblasti vojenskej spolupráce, s Nemeckom v ć alších prioritných oblastiach, napríklad úzka koordinácia politických postojov v rámci EU, vz Ģ ahy so Spojenými štátmi a mimoeurópskymi regiónmi po þ as vojny v Iraku... 63 podrobnejšie vi ć : National Security Strategy of the United States of America, www.whitehouse.gov 64 Irak: Chirac ne veut pas d´une guerre préventive, Le Monde, 31.8.2002 65 Jan Eichler: Francie – dôraz na mezivládní rámce SZBP a EBOP, In: Radek Khol a kol.: Evropská bezpe þ nostní a obranná politika: Národní perspektivy, Ústav mezinárodních vztahú – Konrad Adenauer Stiftung, Praha 2002 66 Les Quinze et l´Irak, le Monde, 3.9.2002 30

Spojené krá Đ ovstvo 1. Korene postojov Spojeného krá Đ ovstva k ESDP Tak, ako pri analýze postojov Francúzska ku komplexu problémov a otázok súvisiacich s európskou bezpe þ nostnou architektúrou a konkrétne s európskou bezpe þ nostnou a obrannou politikou bolo potrebné analyzova Ģ obdobie od druhej svetovej vojny, aj v prípade Spojeného krá Đ ovstva platí, že korene a základné aspekty britskej zahrani þ nej a bezpe þ nostnej politiky sa za þ ali formulova Ģ už v tomto období. Ak by sme chceli stru þ ne charakterizova Ģ postoj Spojeného krá Đ ovstva k ESDP a pred jej naštartovaním k rôznym projektom„európskych riešení“ v tejto oblasti, je možné vyhlási Ģ , že kým Francúzsko bolo vždy iniciátorom rozvoja ESDP, Briti vždy reagovali na vývoj ESDP – vzh Đ adom na svoje priority v oblasti bezpe þ nostnej politiky a orientáciu na transatlantickú spoluprácu a štruktúry – a snažili sa modifikova Ģ vývoj v smere, aký vyhovuje britským prioritám. Táto charakteristika britskej zahrani þ nej a bezpe þ nostnej politiky sa modifikovala po þ as a po francúzskobritskom summite v Saint Malô(december 1998), odkedy Spojené krá Đ ovstvo vystupuje aj v úlohe iniciátora. Pri analýze postavení Francúzska a Spojeného krá Đ ovstva krátko po ukon þ ení druhej svetovej je možné identifikova Ģ nieko Đ ko základných rozdielov. Po prvé, napriek tomu, že Francúzsko získalo okupa þ nú zónu v Nemecku a aj stále þ lenstvo v Bezpe þ nostnej rade OSN(v zna þ nej miere na naliehanie Churchilla!), jej vplyv a postavenie boli neporovnate Đ ne slabšie ako britské. Kým Briti ako jediní bojovali po þ as celej vojny a na jej konci boli þ lenmi„Ve Đ kej trojky“, ktorá rozhodovala o osude sveta(aj ke ć reálny vplyv mali USA a Sovietsky zväz), Francúzsko bolo porazené už v prvej fáze druhej svetovej vojny a jej územie oslobodili vä þ šinou práve britské a americké ozbrojené sily. Postavenie Britov – a kvázi zachovanie ve Đ mocenského štatútu – v nich potvrdilo presved þ enie, že budú schopní kona Ģ ako nezávislý pól v medzinárodných vz Ģ ahoch. Toto presved þ enie bolo podporené faktom, že vtedy bolo Spojené krá Đ ovstvo jednozna þ ne vojensky, politicky, ale aj ekonomicky najsilnejším štátom v západnej Európe, ako aj tradi þ ný britský odstup od kontinentálnej Európy. Brit necítili potrebu angažova Ģ sa v integrácii kontinentu 31

a necítili sa ani by Ģ sú þ as Ģ ou„kontinentálnej Európy“: hovorili, že Spojené krá Đ ovstvo sa rozprestiera z geopolitického h Đ adiska PRI Európe a nie V Európe. Preto Briti podporovali a dokonca iniciovali európske integra þ né procesy 67 , ale neparticipovali na ich vytváraní. Ke ć nemecký kancelár, Konred Adenauer vyhlásil, že je þ as, aby sa Spojené krá Đ ovstvo cítilo by Ģ sú þ as Ģ ou Európy, a nie len susedom Európy, britký minister zahrani þ ných vecí, Herbert Morison odpovedal, že hoci Spojené krá Đ ovstvo sa zaviazalo bráni Ģ Európu,„je faktom, že sa rozprestiera na ostrove, a to nie je chybou Britov; Boh tak zariadil veci a Briti z tohto musia vy Ģ aži Ģ najviac“ 68 . Pocitu, že Spojené krá Đ ovstvo je stále globálnou ve Đ mocou a nezávislým hrá þ om v medzinárodných vz Ģ ahoch, nasved þ ujú aj rôzne koncepcie britskej zahrani þ nej politiky v tom období, napríklad koncepcia„troch kruhov“ 69 , pod Đ a ktorého je Spojené krá Đ ovstvo„spojovacím þ lánkom“ medzi Európou, Commonwealthom a Spojenými štátmi a jej postavenie v jednej relácii posil Ė uje britskú pozíciu v ć alších dvoch. Prioritou pre Spojené krá Đ ovstvo už v tom období boli„špeciálne vz Ģ ahy“ so Spojenými štátmi, ktoré teoreticky vytvárali ilúziu a schopnostiach Britov aktívne formova Ģ globálne bezpe þ nostné prostredie. Ešte po þ as druhej svetovej vojny povedal Winston Churchill Charlesovi de Gaulle-ovi, že„Ke ć sa musím rozhodnú Ģ medzi vami a Rooseveltom, vždy sa rozhodnem pre Roosevelta. Ke ć sa musím rozhodnú Ģ medzi Európou a otvoreným morom, vždy sa rozhodnem pre otvorené more“ 70 . Pre Spojené krá Đ ovstvo sa stali vz Ģ ahy s USA životne dôležité, vzh Đ adom na strategickú situáciu v Európe a vo svete. Len s pomocou Ameri þ anov bolo možné konsolidova Ģ britské hospodárstvo, a þ o je možno viac zaujímavé, aj vybudova Ģ hodnovernú a relatívne schopnú a efektívnu(západo)európsku bezpe þ nostnú architektúru. Samozrejme, okrem týchto faktorov k dôležitým aspektom vzniku špeciálnych vz Ģ ahov medzi Spojenými štátmi a Spojeným krá Đ ovstvom patria aj silné ekonomické, kultúrne, jazykové a historické tradície 71 , ako aj úzky vz Ģ ah medzi prezidentom F. D. Rooseveltom a Winstonom Churchillom po þ as druhej svetovej vojny. Americký 67 vi ć napríklad Zurichský prejav Winstona Churchilla v septembri 1946 68 Michael Smith et al.: British Foreign Policy, Undin Hyman, 1988 69 detailnejšie vi ć Rapcsák János: Nagy-Britannia és az európai integráció. A vonakodó partner, In: Kiss J. László(ed.): A tizenötök Európái, Osiris, Budapest 2000 70 Max Beloff: The Future of British Foreign Policy, Secker and Warburg, 1969 71 ako vyhlásil napríklad Bismarck koncom 19.-ho storo þ ia:„Najdôležitejším faktom moderného sveta je, že Británia a Amerika hovoria tou istou re þ ou“. 32

prezident Theodore Roosevelt navrhoval už v roku 1914, že v prípade ke ć Británia nebude schopná udržiava Ģ globálnu rovnováhu síl, USA sa k nej musia pripoji Ģ vo vodcovstve 72 . Niektorí experti tvrdia, že úzke vz Ģ ahy so Spojenými štátmi ve Đ mi intenzívne podporovalo britské finan þ né centrum, londýnske City, ktoré preferovalo spolo þ ný atlantický hospodársky priestor vo þ i centralizovanej a regulovanej európskej hospodárskej oblasti 73 . Preto táto skupina, ktorá už tradi þ ne silno ovplyv Ė ovala britskú zahrani þ nú a bezpe þ nostnú politiku, intenzívne podporovala globálne ve Đ mocenské postavenie Spojeného krá Đ ovstva a transatlantickú interdependenciu až do roku 1956 (po suezskej kríze sa to vyvinulo smerom k jednostrannejšej dependencii Britov od Spojených štátov). Ešte pred vznikom NATO, v januári 1949 formulovala britská vláda svoju politiku vo þ i Európe nasledovne:„naša politika musí presadzova Ģ , aby v maximálnej miere ako sme schopní, podporovali revitalizáciu Európy.... Avšak naša koncepcia musí by Ģ politikou obmedzenej zodpovednosti. Za žiadnych okolností nemôžeme poskytova Ģ podporu a prekro þ i Ģ prah, kedy by táto podpora už nás príliš oslabila na to, aby sme boli hodnotní spojenci Spojených štátov...“ 74 . Spojené krá Đ ovstvo sa teda nepripojilo k za þ iatkom európskych integra þ ných procesov: neodmietlo len hospodársku integráciu, ale aj Plevenom plán na vybudovanie Európskeho obranného spolo þ enstva, v ktorom videli snahu Francúzska o získanie prevahy v Európe a odmietli aj supranacionálne prvky týchto plánov. Ani na britskú iniciatívu vznikajúca Západoeurópska únia(WEU) po„páde“ Plevenovho plánu nenarušila tieto priority, ke ć že umožnila prijatie Západného Nemecka do NATO a Severoatlantická aliancia sa de facto definitívne stala najdôležitejšou inštitúciou v(západo)európskej bezpe þ nostnej architektúre a WEU mala len symbolický význam. Vzh Đ adom na to, že v tom období bolo Spojené krá Đ ovstvo vojensky, ekonomicky a politicky najsilnejším a najvplyvnejším európskym štátom – jej hospodárstvo bolo výkonnejšie ako francúzske a nemecké ekonomiky spolo þ ne, a vo vojenskej oblasti 72 Rapcsák János: Nagy-Britannia és az európai integráció. A vonakodó partner, In: Kiss J. László(ed.): A tizenötök Európái, Osiris, Budapest 2000 73 Rapcsák János: Nagy-Britannia és az európai integráció. A vonakodó partner, In: Kiss J. László(ed.): A tizenötök Európái, Osiris, Budapest 2000 74 David Sanders: Losing an Empire, Cindiny a Role, Macmillan 1980 33

okrem britských ozbrojených síl neexistovala relevantná sila v Európe 75 a Briti dokázali z vlastných síl vyvinú Ģ a vyrába Ģ nukleárne zbrane – mohlo v prípade, že sa tak rozhodne, sta Ģ sa lídrom európskych integra þ ných procesov a formova Ģ európsku integráciu pod Đ a svojich strategických a politických priorít. Ke ć že sa to tak nestalo, v roku 1971 sa Briti pripojili k Európskym spolo þ enstvám(s výrazným francúzskym vplyvom) v úplne inej situácii a postavení. Vo vývoji britskej zahrani þ nej a bezpe þ nostnej politiky bola mí Đ nikom suezská kríza a rok 1956. Po diplomatickom neúspechu – ke ć sa proti Britom na pôde OSN postavili aj Spojené štáty – Spojené krá Đ ovstvo muselo vybra Ģ medzi dvomi cestami: posilní svoje vz Ģ ahy s„Európou“, alebo sa definitívne rozhodne pre Spojené štáty. Samostatná cesta, založená na nezávislom britskom ve Đ mocenstve už nebola možná. Spojená krá Đ ovstvo sa rozhodlo posilni Ģ svoje vz Ģ ahy so Spojenými štátmi a zo špeciálnych britsko-amerických vz Ģ ahov sa stala základná axióma britskej zahrani þ nej a bezpe þ nostnej politiky. Po suezskej kríze teda sa britská elita definitívne rozhodla, že Spojené krá Đ ovstvo v tejto situácii musí získa Ģ najvä þ ší možný vplyv na to mocenské centrum, kde sa najzávažnejšie rozhodnutia týkajúce sa globálneho bezpe þ nostného prostredia na ć alej prijímajú – to znamená, na Spojené štáty. Ako sprievodný aspekt sa Briti rozhodli aj pre užšiu spoluprácu s kontinentálnou Európou, avšak tieto kroky boli ve Đ mi špecificky odôvodnené tiež potrebou posilni Ģ americko-britské vz Ģ ahy: „Špeciálne vz Ģ ahy so Spojenými štátmi by boli ohrozené, ak by si USA mysleli, že britský vplyv je menší ako vplyv Európskych spolo þ enstiev“ 76 . Postupný ústup z ve Đ mocenských pozícií pod þ iarklo aj vyhlásenie, že„Británia neza þ ne vä þ šie vojenské operácie bez spolupráce so svojimi spojencami“ – bolo jednozna þ né, že týmto spojencom sú Spojené štáty(mimochodom sa tento faktor britskej bezpe þ nostnej stratégie ešte posilnil, þ o potvrdzujú aj najnovšie bezpe þ nostnopolitické dokumenty, Defence White Paper z decembra 2003 77 a Operations in Iraq – Lessons for the Future 78 – vi ć neskôr), ako aj prehlásenie britskej vlády v januári 75 v roku 1953 dosiahli vojenské výdavky 10 percend z HDP a britské ozbrojené sily mali 865 000 príslušníkov 76 David Reynolds: Britannia Overruled, Longman 1991 77 Delivering Security in a Changing World: Defence White Paper 2003, Ministerstvo obrany Spojeného krá Đ ovstva, December 2003, www.mod.uk 78 Operations in Iraq – Lessons for the Future, Ministry of Defence, The United Kingdom, December 2003, www.mod.uk 34

1968, že do roku 1971 stiahne všetky svoje vojenské jednotky na východ od Suezu („East of Suez“), s výnimkou Hongkongu. Znamenalo to záver obdobia globálneho ve Đ mocenstva a vznik nových reálií britskej zahrani þ nej a bezpe þ nostnej politiky, ako to bolo charakterizované vyššie. 2. Vývoj európskej bezpe þ nostnej architektúry po studenej vojne – postoje Spojeného krá Đ ovstva Koniec studenej vojny samozrejme výrazne zmenilo aj podmienky tvorby a aplikácie britskej zahrani þ nej a bezpe þ nostnej politiky. Napriek tomu, že v novom globálnom bezpe þ nostnom prostredí sa znížila dôležitos Ģ niektorých dôležitých atribútov vplyvu Spojeného krá Đ ovstva – predovšetkým nukleárnych zbraní – disponujú Briti relatívne výraznými možnos Ģ ami ovplyv Ė ova Ģ medzinárodné vz Ģ ahy pod Đ a vlastných strategických záujmov 79 (Mimochodom Spojené krá Đ ovstvo reagovalo na klesajúcu dôležitos Ģ nukleárnych zbraní s razantným znížením po þ etných stavov týchto zbra Ė ových systémov. Preto v porovnaní s Francúzskom treba poukáza Ģ na zásadný rozdiel: napriek tomu, že Spojené krá Đ ovstvo patrí aj po skon þ ení studenej vojny do elitnej skupiny ve Đ mocí, ktoré disponujú nukleárnymi zbra Ė ami, Briti sa rozhodli, že v tejto skupiny môžu zosta Ģ aj s obmedzeným množstvom nukleárnych zbraní. Na základe toho redukovalo Spojené krá Đ ovstvo vo významnej miere svoje nukleárne kapacity: dôsledkom toho má Spojené krá Đ ovstvo v sú þ asnosti vo výzbroji menej ako 200 nukleárnych hlavíc 80 a Briti v doh Đ adnej dobe neplánujú ani rozsiahle moderniza þ né programy pre tieto zbra Ė ové systémy.). Spojené krá Đ ovstvo – spolu s Francúzskom – však ešte stále zdie Đ a predsa len prestížny štatút nukleárnej mocnosti a disponuje stálym miestom v Bezpe þ nostnej rade OSN. Spojené krá Đ ovstvo tiež zohrávalo centrálnu úlohu v svetovej politike už nieko Đ ko storo þ í a napriek relatívnemu poklesu vplyvu a významu po druhej svetovej vojne stále zostáva k Đ ú þ ovou mocnos Ģ ou s globálnymi ambíciami a možnos Ģ ami. Má rozsiahle a dávne tradície v realizácii zahrani þ ných vojenských intervencií a v sú þ asnosti z európskych štátov opä Ģ len Briti a Francúzi sú schopní realizova Ģ 79 Róbert Ondrejcsák: Charakteristika bezpe þ nostnej politiky Ve Đ kej Británie, In: Panoráma globálneho bezpe þ nostného prostredia 2003-2004, Inštitút bezpe þ nostných a obranných štúdií, Bratislava 2004 80 The Strategic Defence Review, Ministerstvo obrany Spojeného krá Đ ovstva, 1998, www.mod.uk 35

vojenské operácie v relevantnej miere mimo vlastného územia a mimo Európy. Napriek týmto spolo þ ným faktorom však existujú dôležité rozdiely medzi nimi v zahrani þ nej, bezpe þ nostnej a obrannej politike. Po prvé, Briti sú þ lenmi všetkých štruktúr NATO, vrátane vojenských, v práci ktorých Francúzsko neparticipuje, navyše Spojené krá Đ ovstvo je jeden z najaktívnejších þ lenov Aliancie s výrazným vplyvom a váhou v tejto organizácii. Druhý rozdiel pramení z rozdielnej povahy ich vz Ģ ahov so Spojenými štátmi. Francúzsko sa charakterizuje ako samostatný a nezávislý pól v medzinárodných vz Ģ ahoch, zvä þ ša aj ako alternatíva vo þ i Spojeným štátom v západnom svete. Na rozdiel od toho, špeciálne vz Ģ ahy so Spojenými štátmi predstavujú alfu a omegu zahrani þ nej a bezpe þ nostnej politiky Spojeného krá Đ ovstva. Tento rozdiel vo ve Đ mi významnej miere vplýva aj na odlišné predstavy a koncepcie týchto mocností na budúcu úlohu a miesto Európskej únie vo svete. Kým Francúzi presadzujú vytvorenie Európskej únie ako samostatného pólu v medzinárodných vz Ģ ahoch a vytvorenie tzv. multipolárneho sveta, Briti hovoria o nutnosti udrža Ģ jednotu západného sveta a zachovanie tzv. unipolarity tým, že by vedúcou silou v systéme medzinárodných vz Ģ ahov mali sta Ģ aj európske štáty, resp. Európska únia v úzkej spolupráci so Spojenými štátmi. Z toho vyplýva, že hlavná spolo þ ná transatlantická, vojenská a politická bezpe þ nostná organizácia, NATO aj na ć alej zaujíma ústredné miesto v britskom bezpe þ nostno-politickom myslení, aj napriek meniacemu sa charakteru organizácie. Treba však poznamena Ģ , že v sú þ asnosti najpravdepodobnejšie regióny nasadenia britských ozbrojených síl sú mimo tradi þ ného územia pôsobenia NATO, t.j. Európy a severoatlantického priestoru: Blízky Východ, severná Afrika, stredná Ázia a priestor východného Stredomoria. Britský poh Đ ad na post-studenovojnovú strategickú situáciu a globálne bezpe þ nostné prostredie a súvisiace hodnotenia sú hlbšie analyzované v materiály„The Future Strategic Context for Defence“ 81 . Spomedzi súvislostí, ktoré sú v dokumente analyzované – fyzikálny, technologický, ekonomický, sociálny, právny, politický a vojenský rozmer – je z h Đ adiska analyzovanej témy nevyhnutné prezentova Ģ politické a vojenské súvislosti, ke ć že britský prístup k ESDP s nimi jednozna þ ne súvisí. 81 The Future Strategic Context for Defence. Ministerstvo obrany Spojeného krá Đ ovstva, www.mod.uk 36

Politické súvislosti: Pod Đ a britského hodnotenia budú Spojené štáty v doh Đ adnej dobe jedinou vojenskou a ekonomickou superve Đ mocou. NATO je na ć alej považované za základný kame Ė britskej bezpe þ nosti, pri þ om sa musí pokra þ ova Ģ v transformácii úloh a spôsobilosti, aby bolo relevantné aj v budúcnosti. Iniciatívy smerom k rozvoju európskej obrany sú chápané ako faktor, ktorý napomôže k posilneniu NATO, pri þ om Európska únia sa posúva smerom k spôsobilostiam, pomocou ktorých bude schopná realizova Ģ operácie krízového manažmentu – primárny cie Đ Spojeného krá Đ ovstva v tomto procese sa sústre ć uje na posilnenie reálnych vojenských spôsobilosti. Severoatlantická aliancia je chápaná aj ako nepostrádate Đ ný inštrument americkej angažovanosti v bezpe þ nosti Európy. Hoci Spojené štáty budú aj na ć alej h Đ ada Ģ možnosti na vytváranie koalícií v prípade že sa rozhodnú pre použitie vojenskej sily, avšak ak to nebude možné, môžu sa rozhodnú Ģ kona Ģ aj samostatne. Rusko nie je považované za vojenskú hrozbu pre Severoatlantickú alianciu. Pokles úrovne ruských konven þ ných síl bude pokra þ ova Ģ , þ o vytvára priestor pre dôležitejšiu úlohu nukleárneho odstrašenia, ako poslednej garancie ruskej teritoriálnej integrity. S tým súvisí aj skuto þ nos Ģ , že schopnosti a kapacity Ruska na realizáciu rozsiahlejšej projekcie sily a udržiavanie operácií za svojimi hranicami zostanú na ć alej obmedzené. Bezpe þ nostné hrozby a výzvy sú považované za sú þ as Ģ politických súvislostí obrannej a bezpe þ nostnej politiky Spojeného krá Đ ovstva. Najdôležitejšími faktormi sú: 1. niektoré štáty aj na ć alej budú realizova Ģ politiku, ktorá je škodlivá pre záujmy západného sveta 2. nacionalizmus, náboženský extrémizmus a extrémisti pripravení používa Ģ aj teroristické metódy 3. medzinárodný zlo þ in 4. vnútorné konflikty v nestabilných štátoch, ktoré môžu prerás Ģ do ozbrojených konfliktov a až do ob þ ianskej vojny 5. potenciálne zdroje nestability na perifériách Európy sú Balkán, ale aj oblas Ģ Kaukazu, severná Afrika, Blízky Východ. Samostatne je analyzovaný aj konflikt medzi Indiou a Pakistanom kvôli Kašmíru, s dôrazom na potenciálnu možnos Ģ eskalácie konfliktu kvôli vlastníctve nukleárnych zbraní. 37

K Đ ú þ ové implikácie týchto politických súvislostí pre obranu sú: - udržiavanie vojenskej efektivity Severoatlantickej aliancie, aby bola schopná garantova Ģ silné odstrašenie aj konven þ nými prostriedkami; - prispôsobenie britských ozbrojených síl na realizáciu úspešných operácií aj takom rozsahu ako sa to stalo po þ as vojny v Perzskom zálive, pri þ om nemožno vylú þ i Ģ ani ešte vä þ šiu angažovanos Ģ britských ozbrojených síl; - pokra þ ujúce napätia na perifériách Európy, predovšetkým na Balkáne môžu vyžadova Ģ nasadenie britských ozbrojených síl(vi ć Kosovo); - Spojené krá Đ ovstvo musí hra Ģ dôležitú úlohu v prevencii nezhôd medzi Spojenými štátmi a európskymi partnermi(vi ć napríklad aktivity britskej diplomacie v po þ iato þ ných fázach vystup Ė ovania napätia v súvislosti s irackou krízou, v druhej polovici 2002 a na za þ iatku 2003) - prístup k vojenským technológiám Spojených štátov je ve Đ mi dôležitý - úsilie spravodajských služieb na identifikáciu rozhodujúcich politických, ekonomických, environmentálnych a sociálnych trendov sú k Đ ú þ ové; treba klás Ģ vä þ ší dôraz na prevenciu konfliktov Vojenské súvislosti – koalície Pri realizácií takmer každej potenciálnej vojenskej operácie bude Spojené krá Đ ovstvo postupova Ģ ako þ len medzinárodnej koalície, avšak tieto koalície sa nie vždy musia zhodova Ģ s existujúcimi alianciami. Je potrebné po þ íta Ģ s vytváraním„koalícií ochotných“(„ coalition of willing“), ktoré budú ma Ģ krátkodobejší charakter a vzniknú na vyriešenie konkrétnej hrozby, resp. bezpe þ nostného problému. Typickým príkladom bola koalícia Spojených štátov, Spojeného krá Đ ovstva, Austrálie a Po Đ ska, s politickou podporou niektorých ć alších krajín, po þ as vojny proti Iraku v roku 2003. Severoatlantická aliancia bude slúži Ģ ako rámec na riešenie kríz, ktoré majú dôležitý vplyv na európsku bezpe þ nos Ģ , avšak Spojené štáty budú pôsobi Ģ ako ústredný faktor pre ostatné koali þ né vojenské operácie vysokej intenzity. Aj z predchádzajúcich analýz vyplýva, že jednozna þ nou prioritou pre Spojené krá Đ ovstvo v európskej bezpe þ nostnej architektúre je Severoatlantická aliancia a že európsku bezpe þ nostnú architektúru Briti považujú za sú þ as Ģ širšej transatlantickej bezpe þ nostnej architektúry. Priorita NATO je zrejmá aj zo skuto þ nosti, že ide 38

o organizáciu, kde majú Briti silné postavenie – de facto druhý najvplyvnejší štát po USA – a britský vplyv v NATO je ove Đ a silnejší ako napríklad v rámci Európskej únie. To však neznamená, že Spojené krá Đ ovstvo sa nesnaží posilni Ģ svoje postavenie v rámci Európskej únie. A ke ć že Briti sú najsilnejší práve v oblastiach ako je bezpe þ nostná politika a ozbrojené sily, rozhodli sa intenzívne angažova Ģ práve v týchto oblastiach pri formovaní európskych integra þ ných procesov. Tento obrat v britskej bezpe þ nostnej politike je spojený s tzv.„Novou európskou politikou“ sú þ asného premiéra Tonyho Blaira. Základné faktory tohto nového prístupu vyhlásil Blair v roku 1997:„Ve Đ ká Británia je sú þ as Ģ ou Európy, a tam musí zohráva Ģ vedúcu pozíciu. Nie preto, lebo nemá inú alternatívu; keby sme chceli, mohli by sme zohráva Ģ aj inú úlohu. Preto, lebo vedúca úloha v Európe je národným záujmom Ve Đ kej Británie“ 82 . Dovtedy sa Briti snažili blokova Ģ efektívne budovanie autonómnej európskej politiky predovšetkým kvôli obavám o oslabení transatlantických vz Ģ ahov a centrálneho postavenia NATO v európskej bezpe þ nostnej architektúre. Britský premiér a jeho vláda sa však rozhodli postavi Ģ na þ elo európskych integra þ ných procesov v bezpe þ nostnej a obrannej politike, a ovplyv Ė ova Ģ jej vývoj v súlade s britskými záujmami. Pod Đ a nového britského prístupu, posilnenie vojenských a súvisiacich spôsobilostí Európskej únie by mala vies Ģ k automatickému posilneniu Severoatlantickej aliancie 83 . Najjasnejšia deklarácia nového britského prístupu sa realizovala po þ as a po francúzsko-britskom summite v Saint Malô v decembri 1998, kde sa prijala deklarácia o potrebe vytvorenia autonómnych európskych kapacít a spôsobilostí na riešenie kríz 84 . Po tom, þ o sa Spojené krá Đ ovstvo rozhodlo neparticipova Ģ na spolo þ nej Európskej menovej únii a zavies Ģ Euro namiesto Britskej libry, navyše nepripojilo sa ani k„Schengenskému projektu“, Saint Malô bola výbornou príležitos Ģ ou demonštrova Ģ „európske odhodlanie“ Britov. Okrem toho to umožnilo Britom„deli Ģ sa o osud“ Parížom, ktorý mal ve Đ a v stávke v dvojitom 82 Tony Blair: Speech at Guildhall, 10. november 1997 83 Radek Khol: Ve Đ ká Británie – v srdci Evropy a v þ ele evropské obrany?, In: Radek Khol a kol.: Evropská bezpe þ nostní a obranná politika: Národní perspektivy, Ústav mezinárodních vztahú – Konrad Adenauer Stiftung, Praha 2002 84 Point Statement by the British and French Governments, Franco-British Summit, Saint-Malô, France, December 4, 1998. 39

súperení o vplyv s Nemeckom a Spojenými štátmi 85 , z þ oho by mohli Ģ aži Ģ potenciálne Briti. Za predpokladu, že Spojené krá Đ ovstvo dokáže presved þ i Ģ Ameri þ anov, že táto zmeny neovplyvní britskú oddanos Ģ vo þ i NATO a neza Ģ aží„špeciálne vz Ģ ahy“ s USA, táto pozícia bola pod Đ a vä þ šiny odborníkov„udržate Đ ná“ 86 . De Ė po stretnutí v Saint Malô, jeden z britských delegátov na konferencii potvrdil, že Spojené krá Đ ovstvo nikdy nebude tolerova Ģ , aby akáko Đ vek interpretácia stretnutia v Saint Malô oslabila primát NATO 87 . Britský premiér po þ as svojej návštevy v hlavnom meste Spojených štátov vo februári 2001 sa tiež snažil zníži Ģ americké obavy a potvrdil, že„európska vojenská operácia“ sa bude realizova Ģ len kde NATO ako celok sa neangažuje 88 . Aktivity Spojeného krá Đ ovstva v súvislosti s ESDP pokra þ ovali ć alej a ć alšie spolo þ né britsko-francúzske iniciatívy opä Ģ potvrdili ústredné miesto týchto dvoch štátov pri formovaní podoby európskej bezpe þ nostnej a obrannej politiky. Pôvodný Headline Goal Európskej únie 89 s výh Đ adom do roku 2003, ktorý bol prijatý na summite v Helsinkách v decembri 1999 mala svoje korene tiež v spolo þ nej iniciatíve Spojeného krá Đ ovstva a Francúzska 90 . Ako je všeobecne známe, najdôležitejším prvkom Headline Goalu 2003 bolo vytvorenie sily v po þ te 50 až 60 tisíc vojakov, ktorí by boli schopní operova Ģ v krízovej oblasti jeden rok. Britský návrh pôvodne po þ ítal s vytvorením menšej sily, približne v po þ te 35 tisíc až 45 tisíc vojakov, avšak s dvojnásobnou udržate Đ nos Ģ ou v oblasti krízy, t.j. po þ as dvoch rokov 91 . Nakoniec však zví Ģ azil francúzsky poh Đ ad a Helsinkách bol schválený vyšší po þ etný stav 85 Robert E. Hunter: The European Security and Defense Policy: NATO´s Companion – or Competitor?, RAND 2002, s.15 85 Robert E. Hunter: The European Security and Defense Policy: NATO´s Companion – or Competitor?, RAND 2002 86 Robert E. Hunter: The European Security and Defense Policy: NATO´s Companion – or Competitor?, RAND 2002, s.15 86 Robert E. Hunter: The European Security and Defense Policy: NATO´s Companion – or Competitor?, RAND 2002 87 Samozrejme, ako to bolo charakterizované v predchádzajúcej kapitole a Francúzsku, obe strany hodnotili deklaráciu zo Saint Malô relatívne v odlišnom duchu 88 Remarks by the President and Prime Minister Blair in Joint Press Conference, Camp David, February 23, 2001, The White House Office of Press Secretary 89 Slovník Európskej bezpe þ nostnej a obrannej politiky, Inštitút bezpe þ nostných a štúdií, Bratislava 2004 90 Tom Buerkle: EU Force No Threat to NATO, Allies Say, International Herald Tribune, November 26, 1999, citované v Robert E. Hunter: The European Security and Defense Policy: NATO´s Companion – or Competitor?, RAND 2002, s.15 90 Robert E. Hunter: The European Security and Defense Policy: NATO´s Companion – or Competitor?, RAND 2002 91 Radek Khol: Ve Đ ká Británie – v srdci Evropy a v þ ele evropské obrany?, In: Radek Khol a kol.: Evropská bezpe þ nostní a obranná politika: Národní perspektivy, Ústav mezinárodních vztahú – Konrad Adenauer Stiftung, Praha 2002 40

s menším þ asovým horizontom. V tejto súvislosti treba poznamena Ģ , že výrazný vplyv na ć alšie angažovanie sa Spojeného krá Đ ovstva v procese budovania ESDP, ako aj iniciatívy na vytvorenie kapacít a spôsobilostí na vyslanie vojakov do krízových oblastí boli výrazne ovplyvnené udalos Ģ ami po þ as kosovskej krízy v prvom polroku 1999, kedy sa ukázala závislos Ģ Európanov od USA vo vojenskej oblasti ako aj to, že európske štáty by neboli schopné ani spolo þ ne vygenerova Ģ vojenskú silu potrebnú na potenciálny širokospektrálny zásah v regióne. Spojené krá Đ ovstvo však zohrávalo mimoriadne konštruktívnu úlohu v procese zmiernenia amerických obáv 92 v súvislosti s rozvojom ESDP a pri prezentácii celého procesu predstavite Đ om Spojených štátov. Na už spomínanom stretnutí Tonyho Blaira s – v tom þ ase novým – prezidentom USA britský premiér ubezpe þ il Ameri þ anov, že NATO aj na ć alej zostáva najdôležitejšou inštitúciou pri udržiavaní mieru v Európe a že„európska obrana“ nepodlomí Severoatlantickú alianciu 93 . Pre Britov boli dôležité aj vz Ģ ahy Európskej únie s Kanadou, resp. prípadná participácia Kanady na operáciách pod aegisom ESDP. Na zasadaní Európskej rady v Göteborgu v júny 2001 dostali preto vz Ģ ahy EU(resp. ESDP) – Kanada špeciálnu pozornos Ģ . Uznali„dlhú skúsenos Ģ Kanady v peacekeepingu“, a vyhlásili, že je„hodnotným partnerom Európskej únie v oblasti ESDP“.„EU víta pripravenos Ģ Kanady prispieva Ģ k snahám Únie v krízovom manažmente“ 94 . Spojené krá Đ ovstvo bolo tiež najaktívnejším aktérom pri vypracovávaní kompromisov, ktoré by boli prijate Đ né tak pre Grécko, ako aj pre Turecko v procese tvorby dohôd Berlín plus o využívaní prostriedkov NATO 95 . Snahy Spojeného krá Đ ovstva stá Ģ na þ ele európskych procesov súvisiacich s ESDP dokazuje aj silná participácia pri vytváraní„Katalógu síl“ Európskej únie. V novembri 2000 na Capabilities Commitment Conference v Bruseli patril britský návrh spolo þ ne s francúzskym a nemeckým medzi najsilnejšie. Spojené krá Đ ovstvo navrhlo 12 500 príslušníkov ozbrojených síl, 18 bojových lodí, vrátane lietadlovej lode(spolo þ ne s francúzskym návrhom lietadlovej lode tvoria chrbtovú kos Ģ projekcie námorných síl 92 vi ć napríklad slávne„3D“ Madelaine Albrighta, vtedajšej ministerky zahrani þ ných vecí USA 93 Remarks by the President and Prime Minister Blair in Joint Press Conference, Camp David, February 23, 2001, The White House Office of Press Secretary 94 Presidency Report to the Göteborg European Council on European Security and Defence Policy, June 11, 2001 95 podrobnejšie vi ć Slovník Európskej bezpe þ nostnej a obrannej politiky, Inštitút bezpe þ nostných a štúdií, Bratislava 2004 41

európskych štátov; navyše v sú þ asnosti sa diskutuje o užšej spolupráci medzi námorníctvami oboch štátov a vytvorení spolo þ ných úderných síl vedených ich lietadlovými lo ć ami 96 ) a 72 bojových lietadiel 97 . Dôležitos Ģ britského návrhu nespo þ íva len v relatívne vysokých po þ etných stavoch, ale aj v tom, že britské ozbrojené sily sú všeobecne považované za najkvalitnejšie pripravené v Európe na uskuto þ nenie interven þ ných operácií, preto bez participácie týchto síl nie je možné realizova Ģ výraznejšiu vojenskú intervenciu v európskom rámci. Spojené krá Đ ovstvo predovšetkým z dôvodu racionalizácie intenzívne podporovalo a podporuje aj integráciu a úzku spoluprácu v oblasti vyzbrojovania a nákupu nových zbra Ė ových systémov. Briti zohrávali centrálnu úlohu aj pri kreovaní spolo þ nej organizácie v oblasti vyzbrojovania, OCCAR(Joint Armaments Cooperation Organisation), ktorá vznikla v roku 1998. Vtedajší minister obrany Spojeného krá Đ ovstva – a neskorší generálny tajomník NATO – Lord Robertson vyhlásil, že „ þ oraz vä þ šia þ as Ģ nákupu výzbroja Spojeného krá Đ ovstva sa pravdepodobne v budúcnosti bude realizova Ģ prostredníctvom spolo þ ných projektov, a OCCAR bol vytvorený so špecifickým cie Đ om zlepši Ģ manažovanie týchto projektov“ 98 . O rok neskôr však už Dolná snemov Ė a Britského parlamentu(House of Commons), resp. jej Výbor pre obranu v súvislosti s OCCAR upozor Ė ovala, že„na ć alej pretrváva... nedostato þ ná miera dohody medzi vládami þ lenských štátov o pozícií/úlohe OCCAR-u v európskej obrane v dlhej perspektíve, a o vz Ģ ahoch OCCAR-u so Severoatlantickou alianciou. Ak sa táto vízia nevytvorí v krátkej dobe, pretrváva riziko, že podobne ako v prípade po þ etných predchodcov, za þ ne stráca Ģ smer“ 99 . Briti intenzívne podporujú aj proces budovania European Defence Agency – þ o bola þ iasto þ ne tiež britská iniciatíva – þ o dokazujú aj popredné pozície obsadené reprezentantmi Spojeného krá Đ ovstva v štruktúre tejto inštitúcie(vedúcim sa stal tiež Brit, Nick Witney). Zachovanie, resp. ć alšie posilnenie britského vplyvu – s využívaním efektívnych britských ozbrojených síl, ako s dôležitého inštrumentu britského vplyvu na vývoj 96 vi ć Jane´s a britsko-francúzsky summit v Touquet vo februári 2003 97 Robert E. Hunter: The European Security and Defense Policy: NATO´s Companion – or Competitor?, RAND 2002 98 Defence Systems Daily: Farnborough 98 News,„European Defence Ministers Sign OCCAR Treaty“, September 10, 1998 99 House of Commons Select Committee of Defence Approves OCCAR Convention, UK House of Commons, December 6, 1998, www.parliament.uk/commons/selcom90/defpnt2.htm 42

ESDP – bolo najdôležitejším dôvodom relatívne silnej participácie na prvých misiách Európskej únie na Balkáne. V tejto súvislosti bude najvýraznejším príspevkom Spojeného krá Đ ovstva britské postavenie„leading nation“ v budúcej operácii Európskej únie v Bosne a Hercegovine-. Althea 100 (samozrejme, okrem toho, že Briti budú figurova Ģ ako„leading nation“, budú ma Ģ na starosti – spolo þ ne s Holandskom – aj jeden z troch sektorov v Bosne a Hercegovine). Funkciou velite Đ a síl bol poverený generálmajor A. David Leakey zo Spojeného krá Đ ovstva. Ć alšou dôležitou iniciatívou iniciatívou Spojeného krá Đ ovstva – opä Ģ spolo þ ne s Francúzskom – bol koncept tzv.„Battle Groups“. Koncept bol prezentovaný na summite v Touquet 4. februára 2003, kde sa okrem Battle Groups položili aj základy EDA, a prezentovaný záujem prebra Ģ velenie Európskou úniou nad operáciou NATO v Bosne a Hercegovine 101 . Ide o vytvorenie bojových skupín, ktoré by mohli realizova Ģ rýchle operácie s vysokou intenzitou, približne v po þ te 1500 vojakov. Tento návrh je dôkazom tradi þ ného pragmatizmu Spojeného krá Đ ovstva v procese budovania ESDP, ke ć že sa namiesto ambicióznych„ve Đ kých plánov“ sa sústre ć uje na tie požiadavky a spôsobilosti, použitie ktorých je naozaj reálne. Ako napríklad vyhlásil minister zahrani þ ných vecí Spojeného krá Đ ovstva, Jack Straw,„Spojené krá Đ ovstvo presadzuje praktické cesty pri zvyšovaní efektivity SZBP v zmysle ma Ģ ju silnejšiu a viac opera þ nú“ 102 . Okrem niektorých vojenských akcií Francúzska v Afrike a Falklandskej vojny v prípade Spojeného krá Đ ovstva totiž európske štáty od Suezskej krízy v roku 1956 nerealizovali samostatnú vojenskú operáciu mimo vlastného teritória vo vä þ šom rozsahu ako jedna brigáda. Sila, ktorú predstavuje jeden Battle Group je totiž dostato þ ná na zvládanie kríz napríklad v Afrike a v niektorých ć alších regiónoch, a nie je pravdepodobné – pod Đ a britského hodnotenia – že sa Európska únia samostatne, t.j. bez Spojených štátov pustí do vä þ šej operácie(tento poh Đ ad mimochodom potvrdzujú aj najnovšie už citované britské bezpe þ nostno-politické dokumenty). Reflektuje to aj britský poh Đ ad na vývoj vojenských spôsobilostí v rámci 100 podrobnejšie o operácii Althea vi ć Slovník Európskej bezpe þ nostnej a obrannej politiky, Inštitút bezpe þ nostných a štúdií, Bratislava 2004 101 Declaration on the reinforcement of the European co-operation in security and defence, Touquet, February 4, 2003 102 „Europe in the World“, Jack Straw, Centre for European Policy Studies, Brussels, 19.05.2003, www.fco.gov.uk 43

ESDP, ktorá sú vnímané predovšetkým ako doplnok k NATO, kým Francúzsko berie budovanie európskych kapacít a spôsobilostí ako nezávislý cie Đ sám o sebe. Okrem toho sa posil Ė ovanie európskych spôsobilostí v rámci ESDP sa v Spojenom krá Đ ovstve charakterizuje ako inštrument na zachovanie relevancie Európy pre Spojené štáty a záujmu USA o európskych partnerov. Napriek jednozna þ ným iniciatívam a zmenám britských politík vo þ i Európe a ESDP, iracká kríza poukázala na to, že v prípade nevyhnutnej vo Đ by medzi Spojenými štátmi a„Európskou cestou“ – ktorú v otázkach zahrani þ nej a bezpe þ nostnej politiky nie celkom presne reprezentuje Francúzsko, a v poslednom období þ iasto þ ne Nemecko – sa Spojené krá Đ ovstvo jednozna þ ne prikloní na americkú stranu, aj ke ć , samozrejme, všetko spraví preto, aby sa Amerika a Európa nedostali do nevyriešite Đ ného sporu a tým sa Briti nedostali do pozície nevyhnutnej vo Đ by medzi nimi, ako v prvom polroku 2003. Na krízu ESDP a SZBP a na návrhy Francúzska, Nemecka, Belgicka a Luxemburska z apríla 2003 o vytvorení Európskej bezpe þ nostnej a obrannej únie, ktorým chceli danú situáciu rieši Ģ (samozrejme, v súlade s vlastnými strategickými prioritami) reagovala britská diplomacia a na konferencii v Ríme koncom augusta 2003 známym dokumentom„Food for Thought“. Posun v otázkach ESDP však opä Ģ priniesli až rokovania medzi Francúzskom, Spojeným krá Đ ovstvom a Nemeckom, na ktorých bol prijatý kompromis, v zmysle ktorého sa vytvoria spolo þ né plánovacie kapacity a velite Đ ské štruktúry Európskej únie, ktoré by boli schopné realizova Ģ operácie krízového manažmentu autonómne bez prispievania NATO 103 (Francúzi a Nemci sa zaviazali, že to neoslabí postavenie NATO). Jednozna þ ným britským úspechom bolo vypustenie þ asti o kolektívnej obrane þ lenských štátov Európskej únie z návrhu Ústavnej zmluvy EU. Prioritu NATO, ako aj odhodlanie pokra þ ova Ģ v rozvoji ESDP potvrdil britský premiér, Tony Blair aj po þ as a po summite vrcholných predstavite Đ ov Spojeného krá Đ ovstva a Francúzska 24. novembra 2003. Pod Đ a Blaira,„má zmysel, že kde NATO nie je zaangažované, Európa musí ma Ģ spôsobilosti a silu reagova Ģ vo vlastnom 103 Matúš Korba: Európska bezpe þ nostná a obranná politika, In: Panoráma globálneho bezpe þ nostného prostredia 2003-2004, Inštitút bezpe þ nostných a obranných štúdií, Bratislava 2004 44

záujme a širšieho sveta“... Nie je možné akceptova Ģ tvrdenie, že tento proces nie je kompatibilný s NATO 104 . Hlavné britské ciele v súvislosti s ESDP prezentoval Mike O´Brien v januári 2003 v Londýne 105 na seminári o budúcnosti NATO: - posilni Ģ európsky príspevok do NATO posilnením európskych síl aby boli schopné prevzia Ģ zá Ģ až v európskej bezpe þ nosti kde NATO nie je zaangažované - transformácia ozbrojených síl európskych štátov, aby boli viac rozmiestnite Đ né, efektívne a udržate Đ né – je to vysoko relevantné aj pre modernizáciu štruktúr síl NATO - EU musí zohráva Ģ silnú/kompletnú úlohu na medzinárodnej scéne, pri þ om sa uznáva široká škála jej možností od politického dialógu až po civilné a vojenské operácie krízového manažmentu. 3. Bezpe þ nostno-politické dokumenty Najdôležitejšími britskými bezpe þ nostno-politickými dokumentmi, ktoré sú najrelevantnejšie z h Đ adiska ESDP, sú Delivering Security in a Changing World: Defence White Paper 106 z decembra 2003 a Policy Paper no. 3: European Defence 107 . K Đ ú þ ové implikácie z White Paper 2003 pre ESDP sú nasledovné: - Priorita pre NATO ako aliancie, v rámci ktorej sú Európa a severná Amerika navzájom závislé v oblasti kolektívnej obrany a globálneho krízového manažmentu - Spojené krá Đ ovstvo silno podporuje rozvoj vojenských spôsobilostí EU, ktoré by mali by Ģ kompetentné k NATO a nie konkuren þ né - Vzh Đ adom na nedostatky pre napl Ė ovaní Headlne Goalu 2003 silná podpora plánov na vytvorenie nového Headline Goalu 104 PM hosts Anglo-French Summit, 24.11.2003, ć alej vi ć deklaráciu:„Franco-British Summit, London, 24. November 2003, Strenghtening European Cooperation in Security and Defence“ v ktorej britskí a francúzski p Ĝ edstavitelka opa Ģ potvrdili návrhy na vytvorenie EDA, Battle Groups a definovanie nového Headline Goalu EU s horizontom 2010 105 „European Defence and the NATO/EU Relationship“, Mike O´Brien, Salters Hall, London, 24.01.2003, www.fco.gov.uk 106 Delivering Security in a Changing World: Defence White Paper, Ministerstvo obrany Spojeného krá Đ ovstva, December 2003, www.mod.uk 107 Policy Paper no. 3: European Defence, Ministerstvo obrany Spojeného krá Đ ovstva, November 2001, www.mod.uk 45

- Spojené krá Đ ovstvo zostáva silno zaangažované predovšetkým v regiónoch okolo periférií Európy, na Blízkom Východe, severnej Afrike a v oblasti Perzského zálivu - Drvivá vä þ šina zahrani þ ných operácií britských ozbrojených síl sa bude realizova Ģ v rámci medzinárodných koalícií - Rozsiahlejšie operácie sa budú realizova Ģ takmer výhradne len v koalícií so Spojenými štátmi - Britské ozbrojené sily musia by Ģ schopné realizova Ģ tri operácie paralelne(konkrétne scenáre vi ć v dokumente) - Silná participácia Britov v operáciách sa charakterizuje aj ako inštrument na zachovanie britského vplyvu na situáciu - Britské ozbrojené sily musia by Ģ také efektívne, aby umožnili Spojenému krá Đ ovstvu kona Ģ ako„leading nation“ alebo„framework nation“ v operáciách, v ktorých sa Spojené štáty neangažujú. Tieto operácie môžu ma Ģ až„strene ve Đ ký rozsah“ 108 Vo všeobecnosti je možné vyhlási Ģ , že White Paper 2003 jednozna þ ne posilnili proatlantické a pro-americké aspekty britskej zahrani þ nej a bezpe þ nostnej politiky a potvrdili postavenie ESDP v britskej percepcii ako inštrumentu na posilnenie NATO a zachovania záujmu Spojených štátov o NATO a Európu vôbec. K Đ ú þ ové implikácie z Policy Paper no. 3: European Defence, 2001 pre ESDP sú nasledovné: - Kosovská kríza poukázala na nevyhnutnos Ģ zvyšovania vojenských spôsobilostí európskych štátov(napríklad európske vzdušné sily spolu realizovali len šestinu náletov) - Ni þ sa nezmení v tom zmysle, že NATO ako jediná organizácia zostáva zodpovednou za kolektívnu obranu - EU musí zvýši Ģ svoju váhu pri riešení kríz, predovšetkým v prípade, ke ć Spojené štáty sú zaangažované v riešení inej krízy - Je nevyhnutné zreformova Ģ spôsob vojenských výdavkov európskych štátov, v prípade niektorých aspektov zvýši Ģ výdavky 108 britský dokument delí operácie na„small scale“: participácia na operácii v Macedónsku v roku 2001, „medium scale“: participácia na operáciách v Afganistane a large scale“: participácia Britov na operácii proti Iraku 46

- Potreba multinacionálnych iniciatív a projektov v prípade vývoja a nákupu zbra Ė ových systémov 4. Britské ozbrojené sily: aspekty súvisiace s ESDP V transformácií britských ozbrojených síl zohrával smerodajnú úlohu strategický dokument Strategic Defence Review vydaný v roku 1998. Najdôležitejším prínosom dokumentu bola nie len komplexná analýza bezpe þ nostného prostredia ale najmä realizácia ve Đ mi hlbokej transformácie britských ozbrojených síl na silný inštrument zahrani þ ných interven þ ných operácií. Strategic Defence Review prezentoval šes Ģ základných kategórií, v prípade ktorých predpokladá zásah britských ozbrojených síl 109 : A. posilnenie bezpe þ nosti po þ as mieru – podpora civilných autorít doma a v zahrani þ í proti terorizme a organizovanému zlo þ inu B. bezpe þ nos Ģ zámorských území – britské ozbrojené sily musia by Ģ schopné aj samostatne þ eli Ģ potenciálnym bezpe þ nostným výzvam, ktoré by sa týkali týchto území(napríklad operácie typu Falklandská vojna) C. Humanitárne operácie a misie a operácie typu„peacekeeping“ – typickým príkladom takýchto operácií sú napríklad participácia v SFOR alebo angažovanos Ģ v Kosove D. Regionálny konflikt mimo územia NATO – na realizáciu takýchto operácií sú nevyhnutné seriózne schopnosti a spôsobilosti na projekciu sily. Regióny, v prípade ktorých je najvä þ šia pravdepodobnos Ģ takýchto operácií, sú Perzský záliv, Blízky Východ, severná Afrika. E. Regionálny konflikt ktorý sa týka aj územia þ lenských štátov NATO – znamená realizáciu operácií na vojenskú obranu niektorého þ lenského štátu NATO v prípade pomerne obmedzenej hrozby. F. Strategický útok na NATO – takýto vývoj je hodnotený ako vysoko nepravdepodobný. 109 The Strategic Defence Review. Ministerstvo obrany Spojeného krá Đ ovstva, 1998, www.mod.uk 47

V súvislosti s analyzovaným fenoménom treba nevyhnutne poznamena Ģ , že po þ as vojny s Irakom na jar roku 2003 poslalo Spojené krá Đ ovstvo na Blízky Východ 45 tisíc vojakov a okolo 100 bojových lietadiel, spolu s námornou bojovou/úto þ nou skupinou vedenou lietadlovou lo ć ou 110 . V procese ć alšieho rozvoja špeciálnych spôsobilosti bude zohráva Ģ k Đ ú þ ovú úlohu vytváranie spolo þ ných spôsobilostí(„joint capabilities“) jednotlivých zložiek ozbrojených síl. Týmto procesom sa vytvoria integrované bojové sily, ktoré dokážu maximalizova Ģ efekt bojových operácií. Pre ć alšie smerovanie britskej bezpe þ nostnej politiky sú ve Đ mi dôležité najnovšie strategické dokumenty Spojeného krá Đ ovstva, vydané koncom roka 2003, t.j. po vojne proti Iraku. Táto skuto þ nos Ģ je dôležitá aj preto, lebo tieto dokumenty už analyzujú aj „lessons learned“ z Iraku a prijímajú ć alšie odporú þ ania pre bezpe þ nostnú politiku Spojeného krá Đ ovstva. V prvom rade ide o dokument„Delivering Security in a Changing World: Defence White Paper“ 111 , ako aj o dokument„Operations in Iraq – Lessons for the Future“, ktorý bol vydaný paralelne s„Bielou knihou 2003“ 112 . K Đ ú þ ové implikácie pre zahrani þ nú a bezpe þ nostnú politiku Spojeného krá Đ ovstva, ktoré vyplývajú z najnovších analýz je možné zhrnú Ģ do nieko Đ kých bodov. Ako najdôležitejší element je možné hodnoti Ģ ć alšie posilnenie partnerstva so Spojenými štátmi americkými. Na politickej úrovni to znamená, že Spojené krá Đ ovstvo bude pri riešení vä þ ších problémov týkajúcich sa medzinárodnej bezpe þ nosti postupova Ģ takmer vždy ako þ len medzinárodnej koalície, ktorá bude vedená Spojenými štátmi. Spojené štáty si udržia pozíciu jedinej svetovej superve Đ moci aj v predvídate Đ nej budúcnosti, a preto treba zachova Ģ schopnos Ģ ovplyv Ė ova Ģ aj k Đ ú þ ové americké rozhodnutia, vrátane najvyšších politických úrovní, ako aj pochopi Ģ americké doktríny a politické koncepty. Fakt, že najnáro þ nejšie operácie – vrátane operácií proti nepriate Đ ským štátom – budú realizované v koalícii so Spojenými štátmi(bu ć v rámci NATO alebo v medzinárodných koalíciách) vytvára priestor pre ć alší dôležitý element britskej bezpe þ nostnej politiky: Briti deklarujú, že v prípade, že sa budú v takýchto 110 podrobnejšie vi ć oficiálnu stránku Ministerstva obrany Spojeného krá Đ ovstva, Operation TELIC, www.mod.uk 111 Delivering Security in a Changing World: Defence White Paper, Ministry of Defence, The United Kingdom, December 2003, www.mod.uk 112 Operations in Iraq – Lessons for the Future, Ministry of Defence, The United Kingdom, December 2003, www.mod.uk 48

koalíciách angažova Ģ , budú chcie Ģ vyslovene ovplyv Ė ova Ģ politické a vojenské rozhodovacie procesy a mechanizmy po þ as celej krízy, vrátane postkonfliktnej periódy. Silný príspevok Spojeného krá Đ ovstva do medzinárodných koalícií je de facto hodnotený ako inštrument pre zachovanie britského vplyvu. ý o sa týka OSN, Spojené krá Đ ovstvo na ć alej považuje túto organizáciu za dôležitú – aj vzh Đ adom na britské þ lenstvo v Bezpe þ nostnej rade OSN – avšak vyzýva aj na potrebu analýzy reálnych možností a limitov OSN. Je dôležité pripomenú Ģ , že napriek angažovanosti britských ozbrojených síl v mierových misiách OSN sa o þ akáva, že budú hra Ģ menšiu úlohu v týchto þ asovo náro þ ných operáciách, ke ć že do týchto misií sú schopné prispieva Ģ aj ć alšie štáty s obmedzenejšími schopnos Ģ ami v pomerne ve Đ kom po þ te. Na vojenskejstrategickej úrovni ide predovšetkým o dôraz na efektívnu spoluprácu s americkými ozbrojenými silami, vrátane požiadavky, aby britské ozbrojené sily boli schopné dosiahnu Ģ „opera þ né tempo“ amerických ozbrojených síl. Je vyzdvihnutá aj dôležitos Ģ zblíženia sa s pokrokom USA v oblasti technológií a doktrín. Dosiahnutie interoperability s americkými ozbrojenými silami si vyžaduje intenzívnu výmenu informácií, ako aj spoluprácu pri plánovaní operácií. Tieto faktory sú o to dôležitejšie, že v prípade vojenských operácií, v ktorých bude participova Ģ aj Spojené krá Đ ovstvo, je spolupráca s USA hodnotená ako k Đ ú þ ová. Konkrétne: dokument jednozna þ ne vyhlasuje, že akáko Đ vek budúca stredno-ve Đ ká alebo rozsiahla vojenská operácia Spojeného krá Đ ovstva bude vybojovaná v koalícii, ktorú vedú alebo dominantne podporujú Spojené štáty 113 . Koalícia s USA prináša politické, diplomatické a vojenské výhody, a preto britské ozbrojené sily preto musia by Ģ velené, štrukturované, vyzbrojené a vycvi þ ené s oh Đ adom na túto skuto þ nos Ģ . Ve Đ mi dôležitá je aj klasifikácia hrozieb a charakteristika globálneho bezpe þ nostného prostredia, ktoré tvoria rámec britskej bezpe þ nostnej politiky. Ako najdôležitejšie trendy sú analyzované: nestabilita globálneho bezpe þ nostného prostredia, vrátane nárast po þ tov kríz s odlišným charakterom a geografickým umiestnením ktoré predpokladajú nasadenie britských ozbrojených síl(Afganistan, Irak, Kongo, Kosovo, Východný Timor, Sierra Leone); medzinárodný terorizmus; rozširovanie NATO 113 Operations in Iraq – Lessons for the Future, Ministry of Defence, The United Kingdom, December 2003, www.mod.uk 49

a transformácia rozsiahlych statických ozbrojených síl na menšie, ktoré sú schopné realizova Ģ aj operácie mimo teritória þ lenských štátov; rozvoj ESDP a prvé„európske“ operácie; rozvoj strategického partnerstva s Ruskom; širokospektrálna proliferácia zbraní hromadného ni þ enia a rozvoj nových technológií a konceptov vrátane„Network Enabled Capability – NEC. ý o sa týka angažovanosti v zahrani þ í, Spojené krá Đ ovstvo aj na ć alej plánuje intenzívne sa angažova Ģ aj v globálnom rozsahu, pri þ om ako prioritné regióny sú identifikované periféria a oblasti okolo Európy, Blízky Východ, Severná Afrika a Perzský záliv. Vyslovene sa však deklaruje, že Spojené krá Đ ovstvo musí rozšíri Ģ svoje možnosti, aby bolo schopné zasahova Ģ („project force“) aj mimo týchto oblastí, napríklad v protiteroristických operáciách alebo krátkych peace-support operáciách, a v operáciách na prevenciu konfliktov. Jednozna þ ne sa potvrdzuje a posil Ė uje dôraz na projekciu sily – aj ke ć v tomto zmysle ako mí Đ nik je možné hodnoti Ģ už analyzovaný Strategic Defence Review, ktorý položil základy totálnej transformácie britských ozbrojených síl ako aj strategického myslenia smerom k jednozna þ nému prvenstvu interven þ ných operácií. V budúcnosti sa v plánovaní síl bude kladený hlavný dôraz na nieko Đ ko paralelných malých a stredno-ve Đ kých operácií. Napriek tejto skuto þ nosti a pretrvávajúcej dôležitosti peacekeepingových operácií však britské ozbrojené sily musia by Ģ schopné realizova Ģ rozsiahle operácie v Európe, v Stredomorí a v regióne Perzského zálivu. 5. Záver Najdôležitejšie aspekty britského prístupu k ESDP je možné zhrnú Ģ do nieko Đ kých bodov: 1. Priorita špeciálnych vz Ģ ahov so Spojenými štátmi: Spojené krá Đ ovstvo bude ochotné podporova Ģ projekty a iniciatívy súvisiace s ESDP dovtedy, kým to neohrozí – samozrejme, pod Đ a britského hodnotenia – primát NATO v európskej bezpe þ nostnej architektúre. 2. Spojené krá Đ ovstvo bude takmer vždy hlavným„advokátom“ dobrých vz Ģ ahov medzi Európou a Spojenými štátmi. Zmiernenie napätia medzi USA a európskymi štátmi bolo jedným z hlavných cie Đ ov britskej diplomacie aj po þ as irackej krízy. 50

3. Ć alšie iniciatívy súvisiace s ESDP, tak, ako to bolo napríklad v prípade Saint Malô, Helsinki Headline Goalu, Battle Groups alebo nového Headline Goalu Európskej únie; týmto spôsobom si Spojené krá Đ ovstvo zabezpe þ í vplyv na celý proces a fromuje ju pod Đ a vlastných strategických priorít. 4. silný dôraz na konkrétne kroky, predovšetkým oblasti vyzbrojovania a vylepšenie spôsobilostí: 5. spolupráca a„novými“ ale aj niektorými ć alšími(napríklad Taliansko, Nórsko, Dánsko) þ lenskými krajinami Európskej únie, ktoré zdielajú podobné strategické priority o budúcom vývoji ESDP a poh Đ ad na transatlantické vz Ģ ahy ako Spojené krá Đ ovstvo. 6. Dôraz na silný medzivládny rámec budúceho vývoja ESDP: v tejto súvislosti britský minister pre európske záležitosti vyhlásil, že si„neželáme transfer kompetencií v zahrani þ nej politike na Brusel“ 114 . 7. Priorita budovania efektívnej vojenskej sily schopnej realizova Ģ aj dôležitejšie operácie a pôsobi Ģ ako„leading nation“ európskych operácií: efektívne ozbrojené sily sú vnímané aj ako silný inštrument britského vplyvu na ć alší rozvoj ESDP 114 „Quo vadis, Europa?“, Sérech by Denis MacShane, Ministr for Europe, Chatham House, London, 26.06.2003, www.fco.gov.uk 51

Nemecko 1. Nemecko – korene postojov k Európskej bezpe þ nostnej a obrannej politike Po þ as studenej vojny bola obrana Spolkovej republiky Nemecka(SRN) závislá od Spojených štátov a ich vojenských jednotiek(v po þ te 250 000) rozmiestnených na jej území s cie Đ om odrazi Ģ prípadný útok Varšavského paktu. Nemecká armáda – Bundeswehr – bola po þ as studenej vojny plne integrovaná do opera þ ných štruktúr NATO a tvorila najvä þ ší komponent pozemných síl Aliancie v strednej Európe. Nemecké bojové lietadlá a protivzdušná obrana patrili pod velenie Aliancie a nemecké námorníctvo bolo zapojené do misií NATO v Baltskom a Severnom mori. Aliancia tak zohrávala k Đ ú þ ovú úlohu v definovaní misií a cie Đ ov západného Nemecka. Bonn sa na plánovaní þ i vedení nezávislej vojenskej akcie nepodie Đ al, ale nemecká vláda túto závislos Ģ od Aliancie a Spojených štátov v otázkach obrany vlastného štátu nevnímala ako limitujúci faktor, pretože zahrani þ nopolitické ambície Nemecka boli obmedzené na zabezpe þ enie akceptácie spojencami ako dôveryhodného partnera. Prítomnos Ģ Spojených štátov na území Nemecka, ako aj ich vedúce postavenie v NATO boli vnímané ako nevyhnutnos Ģ . Garancie Spojených štátov predstavovali pre SRN ochranný dáždnik, ktorý v krajnom prípade znamenal aj použitie nukleárnych zbraní. Manévrovací priestor nemeckej vlády bol obmedzený aj politicky, a to þ lenstvom SRN v Európskych spolo þ enstvách(ES) a potenciálnym vplyvom Francúzska, Ve Đ kej Británie a Spojených štátov na jej politiku. Od založenia Európskeho spolo þ enstva uhlia a ocele v roku 1951 pristupovali predstavitelia Nemecka k zabezpe þ eniu bezpe þ nosti na európskom kontinente prostredníctvom ekonomickej a politickej integrácie. Vlády Francúzska a Nemecka sa usilovali na európskej úrovni nájs Ģ mechanizmus na zjednotenie a koordináciu v otázkach zahrani þ nej a bezpe þ nostnej politiky. Viedli ich k tomu najmä obavy z opätovného vyzbrojenia Nemecka. V procese integrácie v oblasti obrany a bezpe þ nosti je možné spomenú Ģ napríklad iniciatívu Francúzska, Talianska, Belgicka, Luxemburska, Holandska a Nemecka, ktorej cie Đ om bolo vytvorenie Európskej obrannej komunity( European Defense Community). Táto iniciatíva však neprešla ratifikáciou vo francúzskom parlamente v roku 1954, a tak nemohla by Ģ realizovaná v praxi. Za þ iatkom 80. rokov sa 52

bilaterálna spolupráca medzi Francúzskom a Nemeckom zna þ ne zintenzívnila a jej výsledkom bolo vytvorenie nemecko-francúzskeho Eurocorps v roku 1991. Obnovila sa tiež þ innos Ģ Západoeurópskej únie(WEU) ako fóra na výmenu názorov medzi ministrami obrán þ lenských štátov. Po piatich dekádach, ktoré uplynuli od neúspešných snáh o vytvorenie obranej únie nezávislej od Aliancie EÚ nielenže získala mandát formulova Ģ spolo þ nú zahrani þ nú, bezpe þ nostnú a obrannú politiku, ale európski lídri našli politickú vô Đ u na vytvorenie jednotky rýchlej reakcie schopnej reagova Ģ na humanitné krízy a zasahova Ģ v rámci mierotvorných operácií. 2. Vývoj európskej bezpe þ nostnej architektúry po skon þ ení studenej vojny – postoje Nemecka V uplynulých desa Ģ ro þ iach sa Nemecko v prístupe k bezpe þ nosti usilovalo o vyvážený pro-európsky postoj založený na silnom partnerstve s Francúzskom v rámci ES/EÚ a na silných vz Ģ ahoch so Spojenými štátmi. Zahrani þ ná politika Nemecka sa riadila princípom, že v prípade konfliktu medzi týmito dvoma variantmi mali vždy prioritu vz Ģ ahy so Spojenými štátmi. 115 Zjednotením Nemecka vznikol demograficky a hospodársky najsilnejší štát v centre Európy a rozpad Sovietskeho zväzu znamenal zánik najdôležitejšej a najvä þ šej hrozby pre jeho bezpe þ nos Ģ . Novú strategickú situáciu ve Đ mi presne opisuje Klaus Naumann v nieko Đ kých bodoch 116 : 1. Prvýkrát v histórii je Nemecko obklopené len priate Đ mi a spojencami; 2. Nemecko už nie je„štátom na frontovej línii“; 3. Nemecko sa ocitlo mimo strategického okruhu akejko Đ vek nepriate Đ skej mocnosti, ktorá by bola schopná realizova Ģ strategickú ofenzívu alebo obsadi Ģ nemecké územie. Po zjednotení bolo Nemecko nútené h Đ ada Ģ si vo svetle znovuzískanej suverenity, vä þ šej zodpovednosti a zvýšených o þ akávaní zo strany spojencov novú rolu – kontext, v ktorom sa nemecké politické elity usilujú definova Ģ ciele a stratégiu bezpe þ nostnej a obrannej politiky. Snahy o lepšiu koordináciu v otázkach bezpe þ nosti na európskej úrovni pokra þ ovali aj po skon þ ení studenej vojny. Nemecký kancelár Helmut Kohl a minister zahrani þ ných 115 Pozri napríklad: Kneuer, M.: Of Continuities and Fractures – The German Foreign Policy After the Iraq War. In Š Ģ astný M., Gábelová B.(ed): Zmeny na Európskej Šachovnici, Inštitút pre verejné otázky(IVO), 1994. 116 Analýza generála Klausa Naumanna na workshope Bundeswehru v Lipsku 12. mája 1992. In: Brill, H.: Geopolitik Heute. Berlin, Deutschlands Chana, Ullstein 1994. 53

vecí SRN Hans-Dietrich Genscher boli silní zástancovia toho, aby sa zahrani þ ná a bezpe þ nostná politika realizovala na úrovni EÚ. Obaja navyše podporovali koncept federálnej Európy a s blížiacim sa zjednotením Nemecka chceli ubezpe þ i Ģ susedné krajiny, že Nemecko nebude pre európsku bezpe þ nos Ģ predstavova Ģ žiadny problém. Predstavitelia Francúzska a Nemecka podporovali inklúziu v oblasti bezpe þ nosti a obrany v Maastrichtskej zmluve, ktorá bola þ lenskými štátmi podpísaná v roku 1992 a viedla k vytvoreniu trojpilierovej štruktúry EÚ ako aj zadefinovaniu Európskej bezpe þ nostnej a obrannej politiky v rámci druhého piliera. 117 ý lánok J4 zmluvy i napriek vágnej formulácii pripúš Ģ a eventualitu spolo þ nej obrannej politiky, ktorá môže postupne vies Ģ aj k spolo þ nej obrane. Kohlova snaha prenies Ģ otázky obrany na EÚ vyplývala z logiky integra þ ného procesu. Jeho zámerom nebolo spochybni Ģ alebo nahradi Ģ primát Severoatlantickej aliancie(tento zámer bol bližší skôr predstavite Đ om Francúzska). H. Genscher sa v roku 1991 vyjadril, že„posil Ė ovanie európskeho piliera v NATO a budovanie ESDI sú rozdielne, ale prepojené procesy. Cie Đ om je vybudova Ģ federálnu EÚ...“ 118 NATO bolo vnímané ako pilier európskej a nemeckej bezpe þ nosti a ESDI 119 predstavovalo hlavnú iniciatívu v oblasti európskej integrácie. Bezpe þ nostná politika Nemecka, ktorá sa presadila za þ iatkom 90. rokov, sa riadi rozšíreným chápaním bezpe þ nosti, ktoré zah ĚĖ a aj vývoj v politickej, ekonomickej, spolo þ enskej, kultúrnej a ekologickej oblasti, 120 ale tento prístup neznamená potla þ enie vojenského faktora. Pod Đ a niektorých odborníkov je v prípade Nemecka od roku 1992 možné pozorova Ģ opätovnú remilitarizáciu bezpe þ nosti, ktorá sa vyzna þ uje rastúcou rolou ozbrojených síl a myslením v kategóriách politického realizmu. 121 V roku 1991 Nemecko odmietlo ú þ as Ģ na operácii v Perzskom zálive, ale pod vplyvom vojnových konfliktov na území bývalej Juhoslávie – Bosna a Hercegovina, Kosovo – sa postupne 117 Auswärtiges-Amt, Deutsche Aussenpolitiknach der Einheit 1990-1993: Eine Dokumentation(Bonn): Auswärtiges Amt, 1994 118 Genscher, H. D.: Perspektiven Gemainsamer Politik und Kooperativer Sicherheit in Europa, prejav z 8. 7.1991 pre þ lenov pléna Západoeurópskej únie. Petersberg, Bulletin(BPA) 81, 1991. 119 ESDI v rámci NATO, bol koncept, ktorý sa vyvinul v Aliancii v rokoch 1994 – 1996, mal Európanom umožni Ģ prístup k spôsobilostiam Aliancie za ú þ elom zasiahnu Ģ v oblastiach, v ktorých nezasahovala Aliancia ako celok . 120 Bundeswehr sicher ins 21. Jahrhundert. Eckpfeiler für eine Erneuerung von Grund auf. Der Bundesminister der Verteidigung, Bonn 2000, s. 8. 121 Pradetto, A.: Nationalstaat und transnationale Organisationen in der europäischen Sicherheitsstruktur. AZP, 47/2000, s. 16. 54

vydalo na cestu„normalizácie“ zahrani þ nej politiky a strategickej kultúry a angažovania sa vo vojenských operáciách v rámci Aliancie a neskôr i pod hlavi þ kou EÚ. Nestabilita na Balkáne viedla nemecké politické elity aj k záverom o nutnosti transformácie EÚ z hospodárskeho spolo þ enstva na efektívnu mocnos Ģ , ur þ ujúcu medzinárodné usporiadanie( Ordnungsmacht). 122 Proces normalizácie zahrani þ nej a bezpe þ nostnej politiky a strategickej kultúry Nemecka je predpokladom pre vybudovanie autonómnych síl EÚ. V prípade, že EÚ by bola úspešná v budovaní vlastnej jednotky rýchlej reakcie je vysoko pravdepodobné, že Nemecko by venovalo menšiu pozornos Ģ obranným vz Ģ ahom so Spojenými štátmi i napriek tomu, že silné vz Ģ ahy s NATO sú už tradi þ ne jeho prioritou. Nemecko, ktoré dospelo ku zhode s Washingtonom v oblasti kompatibility, transparentnosti a vyrovnávania finan þ nej zá Ģ aže medzi spojencami v rámci Aliancie, sa tak dostáva do rozporu s postojom Francúzska, ktoré sa usiluje maximalizova Ģ autonómiu EÚ. 123 Politické elity však majú k týmto dvom prioritám v rámci„normalizácie“ odlišné prístupy, ktoré je možné vyjadri Ģ na základe postojov dvoch vplyvných predstavite Đ ov SPD – Egona Bahra a Hansa-Ulricha Kloseho, zahrani þ nopolitického experta, ktorý po þ as prvého volebného obdobia SPD pôsobil ako prezident Výboru pre medzinárodné záležitosti v Bundestagu. E. Bahr vníma„normalizáciu“ ako pokra þ ovanie zodpovedného partnerstva s USA namiesto„pohodlného poru þ níctva“ a varuje, že„ak [Nemci] nemajú nervy na to, aby zniesli podráždenie z toho, že neo þ akávane dospeli..., potom sa na vedúcej úlohe Spojených štátov v Aliancii nielenže ni þ nezmení, ale ešte to aj pomôže jej využívaniu na presadzovanie ich globálnych záujmov.“ 124 Hans-Ulrich Klose, ktorý je zástancom umiernenejšieho prístupu, založeného na kontinuite partnerstva s NATO, zdôraz Ė uje, že Aliancia je jediný právny nástroj, ktorý spája Európu a Ameriku, a odporú þ a vláde, aby pokra þ ovala v „spolupráci medzi nemeckou a európskou politikou a odporovala trendu politiky 122 Pozri úvahy v neoficiálnej podkladovej a diskusnej štúdii Ein Europa mit dreisig und mehr Mitgliedern k budúcnosti integra þ ného procesu, ktorú vypracovali analytici ministerstiev zahrani þ ných vecí SRN a Francúzska, november 1998 – jún 2000. 123 Meiers, F. J.: Deutschland: Der dreifache Spagat. In: Ehrhart, H. G.(Hrsg): Die Europäische Sicherheitsund Verteidigungspolitik. Baden-Baden, Nomos Verlag 2002, s. 40. 124 Bahr, E.: Die ´Normalisierung` der deutschen Außenpolitik. Mündige Partnerschaft statt bequemer Vormundschaft. Internationale Politik, Januar 1999. 55

vzájomne si odporujúcich záujmov“. 125 Pre politické elity Nemecka bola v procese normalizácie už za þ iatkom 90. rokov charakteristická inklinácia k zosúladeniu európskych a nemeckých záujmov. Dá sa tvrdi Ģ , že medzi národnými záujmami SRN a záujmami ES/EÚ existuje v oblasti zahrani þ nej a bezpe þ nostnej politiky vysoká a stále sa zvyšujúca zhoda. 126 Po nástupe k moci v roku 1998 prevzala vláda SPD a Zelených tradi þ ný postoj CDU/CSU a FDP, pod Đ a ktorého sa má v sú þ innosti s transformujúcou sa Alianciou popri zachovaní strategickej väzby na USA rozvíja Ģ aj ESDP ako prirodzená sú þ as Ģ integra þ ného procesu. 127 V programových tézach zahrani þ nopolitického programu SPD z roku 1998 síce dominujú pacifistické prístupy – napríklad koncepcia tzv. mierovej politiky, ktorá zah ĚĖ a„konanie proti nadvláde svetovej mocnosti prostredníctvom regionálnej integrácie“, a ktorej cie Đ om je„nahradi Ģ úlohu armád“ a„nahradi Ģ vojenské aliancie európskym mierovým poriadkom“ 128 – ale tie boli v dôsledku vývoja v bývalej Juhoslávii v rovine implementácie pozmenené. Nemecko sa vojensky a politicky prejavilo v novom svetle. Po þ as zásahu v Kosove v roku 1999 Nemecko vystupovalo ako aktívny, akcieschopný partner, vrátane nasadenia nieko Đ kých bojových lietadiel. Bola to práve vláda SPD a Zelených, ktorá po ukon þ ení náletov NATO trvala na vyslaní 4 400 vojakov, i ke ć velenie Bundeswehru odporú þ alo vyslanie približne 3 000 vojakov. Dôvodom takéhoto ambiciózneho cie Đ a bola politická vô Đ a nemeckých politických elít podie Đ a Ģ sa na akcii na úrovni porovnate Đ nej s Francúzskom a Ve Đ kou Britániou. 129 Nemecko sa uchádzalo o vä þ šiu angažovanos Ģ i napriek tomu, že jeho predstavitelia mali pôvodne úplne inú predstavu o upev Ė ovaní mieru a stability na európskom kontinente. ý o sa týka vyslania vojsk do Kosova a neskôr do Afganistanu, Gerhard Schröder sa vyjadril, že„stratil jemu blízky postoj – a síce, že zahrani þ ná 125 Klose, H.-U.: Schwerpunkte zukünftiger Außen- und Sicherheitspolitik Deutschlands. Rede bei der Friedrich-Ebert-Stiftung, 4. 6. 2002 . 126 Lüdeke, A.: Europäisierung der deutschen Aussen – und Sicherheitspolitik? Konstitutive und operative Europapolitik zwischen Maastricht und Amsterdam. Opladen, Laske+ Budrich 2002. 127 Pozri napríklad pozíciu CDU Vést Evropskou unii kup Ĝ edu. Závery zo 7. zjazdu CDU 16. 10. 1995 v Karlsruhe. In: K Evropské unii. Dokumenty a komentá Ĝ e. St Ĝ edoevropské perspektivy, þ . 1. Praha, KonradAdenauer-Stiftung 1995, s. 35. 128 Grundsatzprogramm der SPD, beschlossen 1989, geändert 1998, s. 15. 129 Prednáška Generálneho inšpektora Bundeswehru generála Baggera na univerzite Bundeswehru v Hamburgu, január 1999. 56

politika by sa nemala opiera Ģ o vojenské aspekty“. 130 Vyslanie nemeckých jednotiek do Kosova tak predstavovalo ur þ itý kvalitatívny posun smerom k „normalizácii“ zahrani þ nej politiky Nemecka. Vo všeobecnosti sa dá konštatova Ģ , že po þ as administratívy Billa Clintona sa vládna koalícia SPD a Zelených prihlásila ku kontinuite silných vz Ģ ahov s USA a usilovala sa o vä þ šiu„atlantickú súdržnos Ģ “. 131 Reflex nemeckých politických elít uchova Ģ súdržnos Ģ transatlantických vz Ģ ahov sa prejavil aj po 11. septembri 2001. V rámci boja proti terorizmu nemecký kancelár G. Schröder pris Đ úbil Washingtonu kontingent v po þ te 3 900 mužov na podporu akcie v Afganistane – tento po þ et však bol v porovnaní s ve Đ kos Ģ ou jednotky, ktorá bola neskôr vyslaná, zna þ ne nadhodnotený. Ú þ as Ģ Nemecka v mierotvorných jednotkách v Afganistane bola potrebná pre nastolenie demokratickej vlády, pre poskytnutie pomoci pri budovaní ozbrojených síl a na zabezpe þ enie pôsobenia personálu OSN. Pod Đ a nemeckej ústavy musel rozhodnutie o vyslaní vojenskej jednotky do Afganistanu schváli Ģ Bundestag. Toto rozhodnutie však bolo potvrdené až po tom, þ o kancelár G. Schröder spojil hlasovanie o vyslaní vojsk s hlasovaním o vyslovení dôvery vláde, þ ím na seba zobral zna þ né politické riziko. Tento postoj zárove Ė vyvinul tlak na ministra zahrani þ ných vecí J. Fischera a jeho stranu Zelených, pre ktorú toto rozhodnutie znamenalo dilemu medzi ohrozením koali þ nej vlády a stratou podpory radových þ lenov, pretože vyslaním vojenskej jednotky sa strana odklonila od svojich pacifistických kore Ė ov. Nemecko sa tak aktívne zapojilo do protiteroristickej koalície, a to aj napriek tomu, že minister obrany SRN R. Scharping sa 21. decembra 2001 vyjadril, že Nemecko v tej chvíli nedisponovalo vojenskými kapacitami potrebnými na to, aby mohlo v misii prevzia Ģ úlohu tzv. vedúcej krajiny( lead nation), pretože v akciách na udržanie mieru v zahrani þ í participovalo takmer 10 000 nemeckých vojakov(z toho 8 000 v bývalej Juhoslávii). Nemecko navyše zohrávalo úlohu vedúcej krajiny v misii v Macedónsku. 132 Vyslanie nemeckých jednotiek do misií v Afganistane sa opieralo o rezolúciu Bezpe þ nostnej rady OSN þ . 1386 z 20. decembra 130 Tagesspiegel, 14. 10. 2001. 131 Von Karsten – Voigt, D.: Die Achtundsechziger als neue Atlantiker. Europa mu ȕ an der Seite der USA bleiben und zugleich eigene Interessen vertreten. Die Welt, 30. 3. 1999. 132 German involvement in the International Security Assistance Force in Afghanistan. Oficiálna webstránka federálnej vlády; http://www.bundesregierung.de/en/artikel-10001.81922/German-involvement-in-the-Inte.htm. 57

2001 a o nemeckú ústavu, konkrétne§ 24 ods. 2 základného práva, ktoré naria ć uje, aby sa vysielanie jednotiek riadilo rámcovým systémom vzájomnej kolektívnej bezpe þ nosti. 133 Podpora Nemecka pre vojenskú akciu v Afganistane pod velením Spojených štátov tak predstavovala ć alší dôležitý krok smerom k„normalizácii” nemeckej zahrani þ nej politiky. Po vyslaní vojenskej jednotky sa kancelár G. Schröder vyjadril v tom zmysle, že druhoradá rola Nemecka v medzinárodných vz Ģ ahoch sa skon þ ila. Pôsobenie nemeckej vojenskej jednotky v Afganistane sa následne pred Ď žilo o ć alších šes Ģ mesiacov, ke ć Bezpe þ nostná rada OSN 23. mája 2003 rozšírila mandát misie na misiu medzinárodnej bezpe þ nostnej asisten þ nej jednotky( International Security Assistence Force, ISAF). Nemecký kontingent bol následne integrovaný do spolo þ nej nemecko-holandsko-rakúsko-dánskej jednotky. Po prevzatí velenia misie v Afganistane Alianciou bolo Nemecko európskou krajinou, ktorá prispela najvä þ ším kontingentom z celkového po þ tu 6 500 vojakov. V širšom kontexte re-definovania roly Nemecka, vyjadrením ktorého je i zvýšená angažovanos Ģ vo vojenských misiách, je dôležité spomenú Ģ i ú þ as Ģ Nemecka v misii v Kongu pod hlavi þ kou EÚ v máji 2002. Nemecko do Konga vyslalo vojenských medikov, logistickú podporu a pä Ģ transportných lietadiel. Aktívne sa tak podie Đ alo na stabilizácii konfliktov a udržaní mieru v Európe, v oblastiach s Európu susediacich, ako aj na územiach mimo transatlantickej oblasti. Zapojenie sa Nemecka do mierotvornej misie v Kongu bolo obmedzené na transport materiálu a bolo vnímané ako politický signál podpory Francúzska a iných þ lenských štátov EÚ, ktoré vyslali jednotky do oblasti konfliktu. Bundestag schválil nemeckú ú þ as Ģ takmer jednohlasne, po þ et vojakov obmedzil na 350(reálna ú þ as Ģ však nepresiahla 100 vojakov), ale požadoval, aby nemecké jednotky nevkro þ ili na územie Konga. 134 Nemecku sa tak darilo zosúladi Ģ obe priority zahrani þ nej politiky – aktívne prispieva Ģ k rozvoju ESDP na úrovni EÚ, ako aj zachova Ģ silné transatlantické vz Ģ ahy. Zásadný odklon nemeckej zahrani þ nej politiky 133 V roku 1994 vydal Ústavný súd SRN rozhodnutie, že nemecké jednotky môžu by Ģ vyslané mimo oblas Ģ pokrytú Severoatlantickou zmluvou, ak sú splnené tri základné podmienky: vyslanie musí by Ģ v multilaterálnom rámci organizácie kolektívnej bezpe þ nosti; musí sa uskuto þ ni Ģ za ú þ elom udržania medzinárodného mieru a bezpe þ nosti; podlieha schváleniu Bundestagu . 134 German troops begin Kongo mission. Deutsche Welle. 5. 7. 2003; www.dw world.de/english/0,3367,1432_A_912332,00.html . 58

od tradi þ ného dôrazu na silné transatlantické vz Ģ ahy nastal po þ as predvolebnej kampane v lete 2002 v súvislosti s irackou krízou, ke ć Nemecko nepodporilo vojenský zásah proti irackému režimu a Schröderova vláda odmietla ú þ as Ģ na prípadnej vojenskej akcii. Nemecká zahrani þ ná politika tak bola konfrontovaná s aktívnou globálnou politikou Spojených štátov, dôsledkom þ oho bol jej návrat k pôvodným programovým tézam SPD, napríklad ku konceptu mierového poriadku. Je potrebné spomenú Ģ , že tieto tézy boli zdôraz Ė ované ako základné princípy nemeckej zahrani þ nej politiky aj po udalostiach z 11. septembra 2001 – napríklad podpredseda parlamentnej strany SPD E. Gernot definoval ako jej„najvyšší princíp“ mierovú politiku a ako druhý princíp ozna þ il prevenciu prostredníctvom nevojenských opatrení namiesto intervencie. 135 Nezhody v otázkach irackej krízy narušili pôvodne dobré vz Ģ ahy Nemecka so Spojenými štátmi. Bola to práve SRN – od svojho po þ iatku silno prepojená s USA – ktorá sa od Spojených štátov nielen odvrátila, ale prvýkrát sa proti nim otvorene postavila, ke ć odmietla akúko Đ vek ú þ as Ģ – vrátane finan þ nej podpory – na vojenskom zásahu proti Iraku. Nemecko-francúzska koalícia následne prispela svojím dielom k polarizácii EÚ a jej budúcich þ lenov a vetovala rozhodnutie Aliancie v súvislosti s podporou Turecka. Nemecko okrem toho podporilo vznik nového spojenectva s Francúzskom a Ruskom a zapojilo sa – hoci len vo ve Đ mi obmedzenej miere – do misie EÚ v Kongu pod francúzskym velením, z ktorej bolo NATO vyslovene vylú þ ené. Nemecko sa tak vydalo na cestu normalizácie založenej na silných vz Ģ ahoch s Francúzskom. V tomto kontexte môže by Ģ vnímaný aj výrok bývalého ministra obrany Petra Strucka, ktorý v úvodnej fáze irackej krízy vyhlásil:„Nie sme žiadnou hlásnou trúbou Spojených štátov.“ 136 Snaha ís Ģ „vlastnou nemeckou cestou“, ktorú nazna þ il G. Schröder, znamená h Đ adanie nového pomeru medzi cie Đ avedomou mocenskou politikou a opatrnou zdržanlivos Ģ ou, ktorý by mal prispie Ģ k zabezpe þ eniu medzinárodnej stability a odvráti Ģ nebezpe þ enstvo obnovy protinemeckých koalícií 135 Gernot, E.: Grundsätze für deutsche Außenpolitik nach dem 11. September 2001. International Politics and Society, 3/2002. 136 „Wir entscheiden souveräund sind keiner Automatik unterworfen“ – Verteidigungsminister Peter Struck über Irak, den„deutschen Weg“ und die Bundeswehr-Spürpanzer in Kuwait. Frankfurter Rundschau, 12. 8. 2002. 59

v Európe a v medzinárodných otázkach všeobecne. 137 Iracká kríza ilustrovala odklon Nemecka od predchádzajúceho pro-amerického kurzu a jeho priblíženie sa k cie Đ avedomej, nezávislejšej politike. Tento postoj vyjadril aj nemecký minister zahrani þ ných vecí J. Fischer, ktorý v súvislosti s postojom Nemecka k irackej kríze povedal:„Nebudeme nikoho satelit.“ 138 Po þ as predvolebnej kampane v lete 2002 kancelár G. Schröder spomenul tzv. nemeckú cestu( Sonderweg). Išlo o vyjadrenie, ktoré sa vo Washingtone nestretlo s pozitívnym ohlasom a v niektorých európskych metropolách dokonca viedlo k spochybneniu spo Đ ahlivosti Nemecka. 139 Napriek narušeniu kontinuity v transatlantických vz Ģ ahoch po þ as irackej krízy, Nemecko úspešne pestuje európsky pilier bezpe þ nosti a usiluje sa by Ģ aktívnym a konštruktívnym aktérom, i ke ć z nej na po þ iatku bola vynechaná. Deklarácia z bilaterálneho summitu v St. Malo z roku 1998, na ktorom sa stretli lídri Ve Đ kej Británie a Francúzska, bola po þ iato þ ným impulzom pre intenzívny proces formovania ESDP. Táto iniciatíva vytý þ ila ambiciózne ciele, ktoré boli prezentované úplne novým jazykom, þ ím signalizovala nový smer pre EÚ. Európska únia si stanovila za cie Đ vytvori Ģ „kapacity na autonómnu akciu podporenú presved þ ivou vojenskou silou, prostriedkami a pripravenos Ģ ou na jej použitie v reakcii na medzinárodné krízy“. Deklarovaným zámerom summitu v St. Malo bolo zabezpe þ i Ģ , aby„Európa mala hlas v medzinárodných vz Ģ ahoch“. Ke ć že v St. Malo sa zišli predstavitelia krajín, ktorých predstavy v otázkach európskej obrany a bezpe þ nosti a vz Ģ ahu s Alianciou sa už tradi þ ne diametrálne líšili, proces vývoja európskych spôsobilostí mal v deklarácii summitu jasne pomenované mantinely vo vz Ģ ahu k NATO. Vyhlásenie summitu obsahuje zámer, aby EÚ bola schopná prispie Ģ k„vitalite modernizovanej Atlantickej aliancie“. Predstavitelia Ve Đ kej Británie trvali na tom, aby deklarácia obsahovala i ustanovenie, pod Đ a ktorého by sa EÚ angažovala len v prípade, ak by to neurobila Aliancia ako celok. Európska rada bola v St. Malo poverená„rámcovaním“ spolo þ nej obranej politiky v rámci CFSP a prijímaním rozhodnutí na medzivládnej úrovni, pokrývajúcich široké spektrum aktivít zahrnutých 137 Hellman, G.: Der„deutsche Weg“. Eine aussenpolitische Gratwanderung. Internationale Politik, 9/2002, s. 1 – 8. 138 Hakki, M. The Allies and the Axis. Al Ahram weekly online No. 576. 7-13 marec 2002. 139 Pozri napríkald hodnotenie R. Asmusa In Iraq war wounds German-American Ties. http://www.turkishdailynews.com/old_editions/02_09_03/Foreign.htm 60

v þ lánku 5 Zmluvy zakladajúcej Európske spolo þ enstvá. Dohodu zo St. Malo neskôr akceptovala aj Aliancia na summite vo Washingtone v roku 1999 a EÚ na zasadnutí Európskej rady v Kolíne nad Rýnom(po þ as nemeckého predsedníctva) v tom istom roku. Proces formovania ESDP pokra þ oval k Đ ú þ ovými summitmi EÚ v Kolíne nad Rýnom(Nemecko bolo v tom þ ase predsedníckou krajinou EÚ a Západoeurópskej únie, WEU) a v Helsinkách v roku 1999 – þ lenské štáty EÚ sa sústredili na vytvorenie inštitucionálneho rámca a rozvoj vojenských spôsobilosti EÚ pre operácie petersberského typu. Nemecká vláda, ktorá bola zostavená zo sociálnych demokratov a zelených, pôvodne pristupovala k francúzsko-britskej iniciatíve s ur þ itou dávkou skepticizmu. Už za þ iatkom roku 1999 sa však nemecký kancelár G. Schröder a jeho pro-európsky minister obrany R. Scharping vyjadrili, že táto iniciatíva je príležitos Ģ ou preklenú Ģ napätia, ktoré doteraz existovali medzi postojmi Francúzska, Nemecka a Ve Đ kej Británie k európskej obrane. Nemecko sa následne po þ as svojho predsedníctva EÚ v prvej polovici roku 1999 usilovalo o rozšírenie iniciatívy zo St. Malo do roviny EÚ. Postoj, ktorý zaujalo, bol v súlade s deklarovanými národnými záujmami, ktoré sú štrukturálne spojené s integrovanými(multilaterálnymi) záujmami a sú definované predovšetkým ako záujmy„európske“. 140 Nemecko svojím ústretovým postojom prejavilo ambíciu zohráva Ģ v tomto rámci rolu akcieschopnej mocnosti. Bez zapojenia sa Nemecka – najvä þ šej þ lenskej krajiny EÚ – by ESDP jednoducho nebola dôveryhodná. Zasadnutie Európskej rady v Kolíne nad Rýnom, prispelo k vývoju ESDP okrem iného schválením rozhodnutia o vytvorení nových inštitúcií EÚ s cie Đ om posilni Ģ schopnosti efektívneho vedenia tzv. petersberských operácií. V inštitucionálnej rovine bol za týmto ú þ elom vytvorený Politický a bezpe þ nostný výbor EÚ(PSC), ktorý tvorili predstavitelia þ lenských štátov únie s politickými a vojenskými skúsenos Ģ ami, poverení koordináciou ESDP, a Vojenský výbor zložený zo šéfov štábov þ lenských štátov EÚ, korí mali poskytova Ģ konzultácie PSC. Na summite v Kolíne nad Rýnom bola Rada EÚ pre všeobecné záležitosti vyzvaná, aby „do roku 2000 za þ lenila pod hlavi þ ku EÚ tie nástroje Západoeurópskej únie, ktoré budú potrebné na vykonávanie petersberských úloh“. Dôležitým záverom tohto 140 Gie ȕ man, H. J.: The„Cocooned Giant“: Germany and European Security. Hamburger Beiträge zu Friedensforrschung und Sicherheitspolitik, IFHS, No. 116, September 1999, s. 5 – 13. 61

summitu bolo aj to, že„EÚ prijme rozhodnutie, þ i s oh Đ adom na konkrétnu situáciu bude operácia pod hlavi þ kou EÚ za ú þ elom jej efektívnej implementácie využíva Ģ nástroje a spôsobilosti Aliancie alebo nie“. Na francúzsko-nemeckom summite, ktorý sa konal v Paríži 30. novembra 1999, vyjadrili obe krajiny podporu rozbehnutým procesom v EÚ. Ich predstavitelia tiež vyjadrili odhodlanie zasadi Ģ sa plnou váhou o to, aby EÚ získala autonómne nástroje ( assets) a rozhodovacie štruktúry potrebné na výkon operácií krízového manažmentu. Za týmto ú þ elom podporili posilnenie európskych vojenských kapacít v oblasti spravodajských služieb, strategického transportu a velenia – záväzkov, ktoré boli prijaté na kolínskom summite. 141 Summit tiež prišiel s iniciatívou vytvori Ģ štruktúry európskeho velenia vzdušného transportu a predstavitelia oboch krajín ocenili pokrok dosiahnutý v oblasti transformácie centrály Eurocorps na jednotky rýchlej reakcie(išlo taktiež o iniciatívu zo summitu v Kolíne nad Rýnom). Francúzsko a Nemecko vyjadrili presved þ enie, že na zasadnutí Európskej rady v Helsinkách by malo dôjs Ģ k pokroku v plánovaní ESDP, a to prostredníctvom vytvorenia rozhodovacích štruktúr a vojenských nástrojov nevyhnutných na vytvorenie autonómnych kapacít EÚ v oblasti rozhodovania v prípade, že Aliancia ako celok sa nezapojí do riadenia vojenskej operácie. Vyhlásenie francúzsko-nemeckého summitu obsahuje aj odkaz na posil Ė ovanie európskeho piliera Aliancie prostredníctvom posil Ė ovania schopností EÚ v oblasti krízového manažmentu v duchu záverov washingtonského summitu NATO z roku 1999. Summit EÚ v Helsinkách, ktorý sa konal 10. – 11. decembra 1999, predstavil plány, ktoré znamenali zásadné zadefinovanie záujmov Európy vo þ i Spojeným štátom americkým. Konkrétne išlo o plán na vytvorenie multinárodnej jednotky o sile 50 000 až 60 000 mužov a žien do roku 2003, ktorú by bolo možné nasadi Ģ do 60 dní a udrža Ģ ju v operáciách petersberského typu minimálne jeden rok. Vplyvné krajiny EÚ – Francúzsko, Nemecko, Ve Đ ká Británia a Taliansko – sa na stretnutí v Paríži, ktoré sa konalo mesiac pred samotným summitom, uzniesli na spolo þ nom návrhu, ktorý mal by Ģ predložený Európskej rade v Helsinkách, a ktorý obsahoval tzv. vojenský ak þ ný 141 Vyhlásenie francúzsko-nemeckej obrannej a bezpe þ nostnej rady( Franco-German Defense and Security Council), Paríž, 30. november 1999. 62

plán pre prípady, ktoré by si vyžadovali krízový zásah zo strany EÚ. 142 Fínske predsedníctvo EÚ pripravilo dokument„Návrh správy predsedníctva o civilnom krízovom manažmente EÚ“( Draft for the Presidency Report on Non-Military Crisis Management of the European Union), v ktorom vyjadrilo obavu, þ i bude venovaná adekvátna pozornos Ģ aj nevojenským spôsobilostiam EÚ v oblasti krízového manažmentu. Pod tlakom Francúzska, Ve Đ kej Británie, Nemecka a Talianska bol dôraz v kone þ nej verzii dokumentu kladený najmä na vytvorenie štruktúr vojenského plánovania, 143 þ o vyjadrovalo odhodlanie týchto krajín profilova Ģ EÚ v rovine tzv. hard security. Významným mí Đ nikom vo vývoji ESDP bolo vymenovanie Javiera Solanu za Vysokého predstavite Đ a EÚ pre Spolo þ nú zahrani þ nú a bezpe þ nostnú politiky(CFSP) a ESDP. Bilaterálna spolupráca medzi Nemeckom a Francúzskom pokra þ ovala aj v roku 2000. V deklarácii prijatej na stretnutí francúzsko-nemeckej obrannej a bezpe þ nostnej rady, ktoré sa konalo 9. júna 2000 v nemeckom Maizi, obe krajiny vyjadrili pripravenos Ģ podpori Ģ napredovanie ESDP. V deklarácii sa uvádza:„Plnenie cie Đ ov vojenských spôsobilostí schválených Európskou radou v Helsinkách je prioritou a zárove Ė predpokladom kredibilnej akcie pod záštitou EÚ v oblasti obrany a bezpe þ nosti“ a „posilnenie opera þ ných spôsobilostí EÚ svojou mierou prispeje k posilneniu Aliancie“. Francúzsko a Nemecko sa konkrétnymi príspevkami k spôsobilostiam EÚ – a v súlade s rozhodnutím prijatým na helsinskom summite – zaviazali vytvori Ģ strategickú európsku flotilu vojenských transportných lietadiel Airbus A-400 M (nemecká vláda sa zaviazala zakúpi Ģ 73 strojov) 144 a nezávislý európsky satelitný výzvedný systém, ktorý by bol prístupný aj ostatným þ lenom EÚ. Obe krajiny v deklarácii uvítali plány EÚ na vytvorenie formálnych vz Ģ ahov s NATO a európskymi ne þ lenskými krajinami EÚ. V spolo þ nom vyhlásení je zdôraznené najmä posilnenie nevojenských nástrojov EÚ v oblasti krízového manažmentu, ktoré by únii poskytovali plnú škálu nástrojov potrebných na výkon týchto operácií. 142 Berlin, Paris, London und Rom einig über EU-militärstrukturen. AFP, 30. 11. 1999. 143 Pozri Cross, P. – Nassauer, O.: European Security: Sharks and Minnows off Helsinki. BITS Policy Note 99.4, 2. 12. 1999 . 144 Do projektu akvizície lietadiel v celkovom po þ te 225 sa zapojili spolu s Francúzskom a Nemeckom i Taliansko Španielsko a Turecko. 63

Závery zo zasadnutia Európskej rady v portugalskom Santa Maria da Feira, ktoré sa konalo 19. – 20. júna 2000, vyjadrovali odhodlanie EÚ naplni Ģ tzv. Hlavný cie Đ ( Headline Goal) do roku 2003 vytvorením európskej jednotky rýchlej reakcie( Rapid Reaction Force), zámer, ktorý bol vnímaný mnohými expertmi ako nerealistický. 145 Summit bol významný aj schválením„princípu konzultácií s NATO vo vojenských otázkach“ a v záveroch bola zdôraznená odlišnos Ģ roly EÚ a NATO. Vo vyhlásení sa uvádza:„Spolupráca medzi EÚ a NATO musí rešpektova Ģ autonómnos Ģ rozhodovania EÚ.“ 146 Objavuje sa aj odkaz na nadchádzajúcu konferenciu ministrov obrán þ lenských štátov EÚ o vojenských spôsobilostiach, ktorá sa uskuto þ nila koncom roku 2000 v Bruseli, a ktorej zámerom bolo zaviaza Ģ þ lenské a partnerské štáty EÚ k tomu, aby prispeli jednotkami a hardvérom k naplneniu hlavného cie Đ a v rámci tzv. katalógu síl ( Force Catalogue). Celkovo išlo o 100 000 jednotiek, 400 bojových lietadiel a 100 námorných plavidiel. Nemecko sa v rámci tejto iniciatívy( Helsinki Force Catalogue 2003), ktorá predstavuje súbor disponibilných európskych jednotiek a vojenských prostriedkov na realizáciu operácií petersberského typu, zaviazalo poskytnú Ģ 13 500 vojakov, 20 lodí a 93 lietadiel. Vývoj v oblasti ESDP napredoval aj na summite EÚ vo francúzskom Nice, ktorý sa uskuto þ nil 7. – 9. decembra 2000. Dôraz sa kládol na fungovanie a kompetencie novovytvorených štruktúr EÚ a bol upravený systém rozhodovania a riadenia CFSP a ESDP. Summit v Nice zaviedol princíp posilnenej spolupráce, ako aj konštruktívneho zdržania sa v rámci druhého piliera. Dohoda vymedzovala aj kompetencie a fungovanie Vojenského výboru EÚ( European Union Military Committee, EUMC) a Výboru pre civilné aspekty krízového manažmentu. Významným krokom vpred bolo i vytvorenie Vojenského štábu EÚ( European Union Military Staff, EUMS) v rámci Vojenského výboru EÚ. 147 Francúzsky prezident J. Chirac sa na summite v Nice vyjadril, že jednotka rýchlej reakcie EÚ musí by Ģ nezávislá od NATO a musí by Ģ autonómna v oblasti rozhodovania. Dostal sa tak do 145 Na stretnutí ministrov obrany a generálov v Bruseli sa nemecký generál vo výslužbe Klaus Naumann vyjadril, že si nemyslí, že stanovený cie Đ je možné splni Ģ do roka 2003. 146 Valášek, T.: Redesigning NATO at Feira. Weekly Defense Monitor, Center for Defense Information, June 24, 2000. 147 Korba, M.: Európska bezpe þ nostná a obranná politika. In: Panoráma globálneho bezpe þ nostného prostredia 2003 – 2004. Bratislava, Inštitút bezpe þ nostných a obranných štúdií MO SR 2004, s. 10. 64

sporu s britským premiérom T. Blairom, ktorý sa opieral o silnú podporu Nemecka a Holandska, a prepracoval návrh francúzskeho komuniké. Zmeny v jeho kone þ nom znení znamenajú, že jednotky EÚ sa budú opiera Ģ o nástroje Aliancie, napríklad letecký transport a logistiku, a celý proces plánovania sa bude odohráva Ģ v rámci NATO. Vojenský štáb EÚ nebude ma Ģ autonómne opera þ né spôsobilosti a Aliancia si zachová právo prvého odmietnutia zapoji Ģ sa do misie. 148 Vzh Đ adom k tomu, že summit EÚ v Laekene v decembri 2001 sa konal krátko po teroristických útokoch z 11. septembra, v rámci EÚ vzrástol tlak na úspešný a rýchly postup budovania ESDP. Tento summit bol významný tým, že na Ė om bola prijatá deklarácia o þ iasto þ nej použite Đ nosti štruktúr a mechanizmov ESDP pre menej náro þ né operácie krízového manažmentu. 149 Pri príležitosti(v poradí už tretej) konferencie ministrov obrán þ lenských štátov EÚ o vojenských spôsobilostiach, ktorá sa konala 19. mája 2003, bolo deklarované, že EÚ už disponuje dostato þ nými opera þ nými kapacitami na realizáciu všetkých typov petersberských operácií. Prehlásenie ministrov obrany však bolo doplnené konštatovaním, že plná použite Đ nos Ģ štruktúr a mechanizmov ESDP je limitovaná známymi nedostatkami v oblasti vojenských spôsobilostí. Na základe poznatkov získaných v rámci Ak þ ného plánu európskych vojenských spôsobilostí( European Capabilities Action Plan, ECAP), 150 schváleného v decembri 2001, bol prijatý i tzv. Helsinki Progress Catalogue 2003, ktorý identifikoval 38 nedostatkov vo vojenských spôsobilostiach. Na základe hodnotenia Vojenského výboru EÚ boli vytvorené tzv. projektové skupiny, ktoré boli poverené riešením nedostatkov v oblasti spôsobilostí. Nemecko bolo tzv. lead nation dvoch projektových skupín – jedna bola zameraná na pátranie a záchranárstvo v bojových operáciách(Combat Search and Rescue, CSAR), druhá skupina sa zaoberala strategickým leteckým transportom. V priebehu roka 2002 bol proces formovania ESDP ovplyvnený dvoma k Đ ú þ ovými udalos Ģ ami – pražským summitom NATO(21. – 22. november 2002) a kodanským summitom EÚ(12. – 13. december 148 Hulsman, J.: Good news at Nice: The EU Backs a Defense plan in U.S. Interests. Executive memorandum# 7, 20. 12. 2000. 149 Korba, M.: Európska bezpe þ nostná a obranná politika. In: Panoráma globálneho bezpe þ nostného prostredia 2003 – 2004. Bratislava, Inštitút bezpe þ nostných a obranných štúdií MO SR 2004, s 12. 150 V rámci ECAP za þ alo fungova Ģ 19 expertných skupín, ktoré h Đ adali spôsoby, ako odstráni Ģ existujúce nedostatky v ozbrojených silách þ lenských štátov EÚ. 65

2002), na ktorých obe organizácie prijali nových þ lenov. Prostredníctvom deklarácie EÚ – NATO, prijatej na pražskom summite Aliancie, bolo uznané strategické partnerstvo oboch organizácií a boli vytvorené podmienky na podpísanie formálnych dohôd o ich spolupráci, þ ím sa odstránila hlavná prekážka rozvoja ESDP – blokovanie prístupu EÚ ku kapacitám opera þ ného plánovania NATO Tureckom. Popri policajnej misii v Bosne a Hercegovine, ktorú Rada EÚ schválila 18. februára 2002, a do ktorej bolo nasadených 500 policajtov z 15 þ lenských a 18 ne þ lenských štátov únie, mohla EÚ za þ a Ģ s prípravou prvej misie petersberského typu v Macedónsku( Concordia). Táto misia sa mohla za þ a Ģ po prijatí rozhodnutia Severoatlantickou radou 18. marca 2003. Velením misie bol poverený nemecký admirál Rainer Feist, ktorý v NATO zastáva funkciu zástupcu vrchného velite Đ a spojeneckých síl v Európe(DSACEUR). V polovici decembra 2003 bola táto misia transformovaná na policajnú misiu (EUPOL) Proxima. Európska únia prevzala od NATO aj misiu Allied Harmony v Macedónsku. Došlo k tomu po podpísaní rámcových dohôd, ktoré EÚ umožnili prístup ku kapacitám NATO pre opera þ né plánovanie. Opera þ ný štáb tejto misie bol 17. marca 2003 umiestnený v priestoroch Vrchného velenia spojeneckých síl v Európe(SHAPE) a pod velenie EÚ sa dostalo 380 vojakov pod vedením francúzskeho generála Pierra Marala. Vývoj ESDP v roku 2003 bol ovplyvnený viacerými okolnos Ģ ami – irackou krízou a následným rozdelením európskych štátov na proamerickú a protiamerickú skupinu, ako aj iniciatívou štyroch európskych štátov na vytvorenie jadra európskej obrany v tzv. Európskej obrannej únii. Polarizácia, ktorá vznikla v Európe v dôsledku irackej krízy odrážala rozdielne prístupy Európanov k roli Spojených štátov v medzinárodných vz Ģ ahoch a poukázala na Ģ ažkosti nachádzania spolo þ nej európskej pozície. Pod Đ a J. Gedmina, riadite Đ a Aspen inštitútu v Berlíne( Aspen Institute in Berlin), sa po þ as irackej krízy oproti sebe ocitli dobrí Európania, ktorí podporovali vojnu v Iraku, a rovnako dobrí Európania, ktorí boli proti vojne. 151 Ć alšou iniciatívou, do ktorej bolo zapojené aj Nemecko, a ktorá otriasla transatlantickými vz Ģ ahmi, bol summit predstavite Đ ov Nemecka, Francúzska, Belgicka a Luxemburska(29. apríla 151 Gedmin, J.: Amerika a Európa po Iraku – a Madride. In: Š Ģ astný, M. – Gábelová, B.(ed.): Zmeny na európskej šachovnici. Bratislava, Inštitút pre verejné otázky 2004. 66

2003), na ktorom sa diskutovalo o spolupráci v obranných otázkach, ktoré zah ĚĖ ali sedem oblastí. Šes Ģ z nich nebolo kontroverzných, ale belgický návrh na vytvorenie tzv. Európskej bezpe þ nostnej a obrannej únie(spolu s návrhom na zakotvenie princípu kolektívnej obrany do ústavnej zmluvy EÚ), ako aj vytvorenie autonómneho vojenského centra pre plánovanie a velenie operáciám EÚ nevyužívajúcim kapacity a nástroje NATO si vyslúžili zna þ nú kritiku zo strany Spojených štátov. Nepriaznivé prijatie tejto iniciatívy bolo zaprí þ inené aj jej zlým na þ asovaním po þ as ešte stále prebiehajúcej vojenskej akcie v Iraku, ktorej predchádzali ostré vyjadrenia na oboch stranách Atlantiku, ako aj rozkol v NATO. 152 Plány, ktoré rátali s vytvorením autonómneho plánovacieho centra v belgickom Tervurene, boli vo Washingtone vnímané ako pokus o oslabenie NATO. Nicholas Burns, americký ve Đ vyslanec v NATO, tlmo þ il výhrady Washingtonu európskym spojencom(30. septembra 2003): „Spojené štáty by nemohli podpori Ģ a ani nikdy nepodporia vytvorenie samostatných vojenských plánovacích a riadiacich kapacít pod hlavi þ kou EÚ.“ Burns zašiel až tak ć aleko, že zvolal mimoriadne stretnutie ministrov obrán þ lenských štátov NATO, na ktorom napadol vytvorenie zahrani þ nej a bezpe þ nostnej politiky EÚ. Vytvorenie samostatného európskeho systému vojenského riadenia by bolo pod Đ a neho alternatívou k štruktúram NATO a vytváralo by duplicitu:„Myslíme si, že þ as, pozornos Ģ a peniaze by sa mali vynaloži Ģ na zlepšenie operácií v spolupráci NATO a EÚ, a nie na vytváranie inštitúcií, ktoré by s nami mohli namiesto spolupráce za þ a Ģ súperi Ģ ... Nemohli by sme podpori Ģ a nikdy nepodporíme vytvorenie alternatívneho vojenského velenia EÚ, þ i už to bude v Tervurene, alebo hocikde inde.“ 153 Iniciatíva „bruselskej štvorky“ mala za následok regresiu v postoji Spojených štátov do þ ias, ke ć M. Albrightová vyslovila svoje známe„tri D“(vi ć dole). Navyše prístup, ktorý si Európania zvolili, bol podobný ako v prípade misie EÚ v Kongu, ktorá bola charakteristická tým, že ministri EÚ nekonzultovali operáciu s NATO, aby sa našiel najlepší možný variant vyslania jednotiek. Ć alším t ĚĖ om v oku Spojených štátov bol návrh ústavnej zmluvy EÚ, predložený v júli 2003, ktorý obsahoval klauzulu 152 Tento návrh predložili vlády tých istých krajín, ktoré blokovali prístup Turecka k pomoci NATO v januári a februári a vyvolali krízu v Aliancii. 153 USA varujú Európu pred samostatným vojenským plánovaním. SITA, 30. 9. 2003. 67

o vzájomnej obrane( mutual defense clause). Washington tento návrh vnímal ako pokus vytvori Ģ organizáciu kolektívnej obrany, ktorá by nahradila NATO. Návrh navyše obsahoval ustanovenia o štruktúrovanej spolupráci, umož Ė ujúce vytvorenie skupiny krajín, ktoré by napredovali na poli obrannej spolupráce. Tieto ustanovenia vyvolali vo Washingtone dojem, že Francúzsko a Nemecko sa snažia o formalizovanie plánov, ktoré boli predstavené na spomínanom summite tzv. bruselskej štvorky. V dôsledku toho sa mienka elít vo Washingtone naklonila výrazne proti ESDP. Zlé na þ asovanie tzv. bruselskej iniciatívy a snaha o rýchle napredovanie v druhom pilieri EÚ sa stretli s nepochopením jednak v Spojených štátoch, a jednak v krajinách, ktoré sú silnými zástancami atlanticizmu a nesúhlasili s francúzsko-nemeckým postojom k irackej kríze. Jednou z týchto krajín bolo aj Po Đ sko, obavy ktorého sa snažil zmierni Ģ nemecký kancelár G. Schröder na trilaterálnom summite v rámci Weimarského trojuholníka(Nemecko – Francúzsko – Po Đ sko) vo Wroclavi, ktorý sa konal 9. mája 2003. Schröder ubezpe þ il po Đ ského prezidenta A. Kwasniewskeho o tom, že cie Đ om návrhov ktoré odzneli na bruselskom summite, nie je duplikácia štruktúr NATO. G. Schröder na stretnutí povedal:„V EÚ máme vojenský potenciál, ktorý by sme mali využi Ģ ako základ pre Spolo þ nú zahrani þ nú a bezpe þ nostnú politiku.“ 154 Zámerom bruselského summitu pod Đ a neho bolo vytvorenie európskeho piliera v NATO, ktorý by konal v prípade, že NATO by nebolo schopné, alebo by nemalo záujem kona Ģ . Zdôraznil, že iniciatíva tzv. bruselskej štvorky nie je namierená proti NATO. V závere þ nom komuniké oboch predstavite Đ ov sa navyše uvádza, že návrhy, ktoré boli predložené na bruselskom summite, budú prediskutované medzi sú þ asnými a budúcimi þ lenmi EÚ(v tom þ ase Po Đ sko ešte nebolo þ lenskou krajinou EÚ – poznámka autora). Na stretnutí v Berlíne v septembri 2003 sa G. Schröder, T. Blair a J. Chirac dohodli na kompromise v otázke európskej obrany, ktorá dovtedy bola prí þ inou nezhôd medzi tromi najvýznamnejšími bezpe þ nostnými aktérmi EÚ – Francúzskom, Nemeckom a Ve Đ kou Britániou. Dohoda zah ĚĖ a vyslanie malej skupiny expertov – opera þ ných plánova þ ov – v službách vojenského personálu EÚ, do SHAPE, plánovacej centrály NATO. Ich úlohou bude zabezpe þ i Ģ hladkú spoluprácu medzi EÚ a NATO v misiách, 154 Germany, Poland and France agree to strengthen cooperation at meeting in Wroclaw, 5. 12. 2003; www.bundesregierung.de. 68

ktoré sa budú riadi Ģ dohodou Berlín plus, v situáciách, ke ć si EÚ„zapoži þ ia“ nástroje ( assets) NATO. Dohoda, ktorá bola rozšírená na summite Európskej rady(11.-12. december 2003) na úrove Ė EÚ znamená, že v prípade plánovania autonómnej operácie EÚ budú použité národné plánovacie centrály; v prípade jednohlasnej dohody þ lenských štátov môže EÚ požiada Ģ opera þ ných plánova þ ov, aby participovali vo vedení takejto autonómnej misie. 155 Dohoda vznikla šes Ģ mesiacov po tom, ako Francúzsko, Nemecko, Belgicko a Luxembursko navrhli vytvorenie tzv. tzv. obranného jadra EÚ, v rámci ktorého sa nerátalo s Ve Đ kou Britániou, ktorá bola blízkym spojencom Spojených štátov v irackej kríze. Prezident J. Chirac a kancelár G. Schröder ako sú þ as Ģ kompromisu s Londýnom. V rámci kompromisu s Ve Đ kou Britániou a ostatnými pro-Atlantickými þ lenmi EÚ, Francúzsko a Nemecko súhlasili so„zmiernením“ þ lánku ústavnej zmluvy, ktorý zaväzoval þ lenské štáty zapoji Ģ sa do obrany inej þ lenskej krajiny v prípade napadnutia. Kompromis bol možný po ústupkoch zo strany Francúzska od konceptu tzv. obrannej avantgardy Európskej únie smerom k vytvoreniu avantgardy založenej na vojenských spôsobilostiach( military capabilities). Vytvorenie takejto avantgardy založenej striktne na spôsobilostiach sa môže za þ a Ģ po schválení Európskou radou, a to kvalifikovanou vä þ šinou. Zdá sa, že obavy z úpadku ESDP v dôsledku irackej krízy, ktoré sa objavovali boli zažehnané, o þ om sved þ í spolo þ né vyhlásenie T. Blaira a G. Busha z novembra 2003: „Vyjadrujeme našu podporu pre ESDP, ktorá zvyšuje akcieschopnos Ģ Európy a umož Ė uje jej napredova Ģ cestou, ktorá je transparentná, koordinovaná a kompatibilná s NATO. Sme za dynamický, navzájom sa posil Ė ujúci vz Ģ ah medzi NATO a EÚ, bez duplikácie a rozporov, ktorý je založený na základných dohodách medzi EÚ a NATO.“ 156 Ć alším dôkazom zbližovania sa postojov troch k Đ ú þ ových bezpe þ nostných aktérov v Európe – Ve Đ kej Británie, Nemecka a Francúzska – je spolo þ ný plán na vytvorenie tzv. bojových skupín( Battle groups), ktoré by únii umožnili rýchlo zasiahnu Ģ v krízových oblastiach mimo jej hraníc a boli by nasadite Đ né aj v regiónoch vzdialených 155 Grant, Ch.: EU Defense Takes a Step Forward. NATO Review, Winter 2003. 156 Spolo þ né vyhlásenie G. Busha a T. Blaira o multilateralizme, vydané po þ as štátnej návštevy G. Busha v Londýne, 20. 11. 2003. 69

od hraníc EÚ viac ako 4 000 kilometrov. Táto koncepcia bola pôvodne prezentovaná v roku 2003 ako spolo þ ný plán Ve Đ kej Británie a Francúzska, neskôr ju podporilo aj Nemecko. Podporil ju aj Vysoký predstavite Đ EÚ pre CFSP a ESDP Javier Solana. Koncepcia ráta s vytvorením jednotiek o sile 1 500 mužov, ktoré by boli schopné zasiahnu Ģ do 15 dní a vytrva Ģ v oblasti konfliktu po dobu štyroch mesiacov do príchodu po þ etnejšej jednotky.„Bojové skupiny“ by sa mali špecializova Ģ na misie vo všetkých prostrediach(mestské, horské, púš Ģ , džung Đ a) a mali by by Ģ schopné nasadenia do rýchlych intervencií v krízových oblastiach, kde sú už rozmiestnené mierotvorné jednotky, ale kde sa situácia vyvíja takým spôsobom, že tieto sú v ohrození, alebo nie sú vlastnými prostriedkami schopné zvládnu Ģ danú situáciu. Ich vyslanie by sa malo realizova Ģ s mandátom a v„úplnej spolupráci“ s OSN. Pod Đ a francúzskych expertov by mala EÚ vytvori Ģ celkom osem až desa Ģ takýchto „bojových skupín“. Vzh Đ adom na skuto þ nos Ģ , že každá jednotka má ma Ģ 1 500 vojakov, celkový po þ et by bol približne 15 000 vojakov vycvi þ ených a vyzbrojených na ve Đ mi vysokej úrovni. 157 Pod Đ a nemeckých zdrojov sú ambície Nemecka umiernenejšie a rátajú s približne šiestimi„bojovými skupinami“. 158 3. Defense Policy Guidelines 159 – Nový bezpe þ nostný dokument Nemecka Proces re-definície zahrani þ nej a bezpe þ nostnej politiky Nemecka po skon þ ení studenej vojny sa prejavil aj v bezpe þ nostných dokumentoch, ktoré reagujú na zmeny bezpe þ nostného prostredia a pomenúvajú nové výzvy, ako aj nástroje, ktoré Nemecko hodlá nasadi Ģ . Nemecký minister obrany Peter Struck opakovane deklaroval, že hlavnou nápl Ė ou ozbrojených síl by sa mala sta Ģ prevencia kríz a krízový manažment, ktoré by vystriedali koncentráciu na teritoriálnu obranu, ktorá bola potrebná na odvrátenie potenciálneho útoku Sovietskeho zväzu. O potrebe transformácie nemeckých ozbrojených síl sa vyjadril vo februári 2003 pre Süddeutsche Zeitung, kde spomenul, že obrana Nemecka sa nesústre ć uje na jeho východnej hranici, ale 157 Ondrejcsák, R.: Najnovšie iniciatívy týkajúce sa Európskej bezpe þ nostnej a obranej politiky(ESDP). In: Panoráma globálneho bezpe þ nostného prostredia 2003 – 2004. Bratislava, Inštitút bezpe þ nostných a obranných štúdií MO SR 2004, s. 20 – 21. 158 Ibidem, s. 21. 159 Defense Policy Guidelines – Verteidigunspolitische Pichtlinien. Ministerstvo obrany SRN, 2003; www.bundeswehr.de. 70

Nemecko sa spolu s ć alšími štátmi a organizáciami snaží predchádza Ģ tomu, aby sa ich krajiny stali základ Ė ami pre teroristické útoky. Filozofia o ktorú sa transformácia ozbrojených síl opiera stanovuje, že vybavenie ozbrojených síl musí by Ģ založené na najpravdepodobnejšom scenári ich zásahu. Pod Đ a Strucka skuto þ nos Ģ , že z 250 000 vojakov, ktorými disponujú nemecké ozbrojené sily, sa na misiách v zahrani þ í zú þ ast Ė uje iba 8 000 pod Đ a neho znamená, že Nemecko nie je adekvátne pripravené na misie mimo transatlantickej oblasti. Plán reformy ozbrojených síl Nemecka ráta s ich nasadením v rámci jednotiek rýchlej reakcie v súlade s obrannými stratégiami NATO a EÚ. Nový prístup k bezpe þ nosti sa premietol aj do dokumentu Defence Policy Guidelines (DPG), ktorý bol po konzultáciách s kabinetom schválený 21. mája 2003 na úrovni ministerstva obrany. Obsahuje princípy obrannej politiky Nemecka, hierarchizuje úlohy, definuje parametre spôsobilostí pre nemecké ozbrojené sily. Obranná politika Nemecka je pod Đ a dokumentu ovplyvnená nasledujúcimi faktormi: multilaterálnou integráciou Bundeswehru do oblasti zahrani þ nej politiky, ktorá je zameraná na európsku integráciu; transatlantickým partnerstvom a globálnou zodpovednos Ģ ou; zmenou spektra operácií, do ktorých sa Bundeswehr zapája v dôsledku zvýšeného po þ tu medzinárodných operácií; a dostupnos Ģ ou zdrojov. Dokument je v zásade kompatibilný s doktrínami Spojených štátov a NATO, ktoré sa zameriavajú na definíciu nových hrozieb po skon þ ení studenej vojny. V súvislosti s útokmi z 11. septembra 2001 DPG konštatuje, že táto udalos Ģ otriasla civilizovaným svetom a zvýšila citlivos Ģ ( awareness) na asymetrické hrozby, ktoré sa môžu vyskytnú Ģ kdeko Đ vek vo svete a môžu by Ģ namierené proti komuko Đ vek. Nábožensky motivovaný extrémizmus a fanatizmus v kombinácii s globálnym dosahom medzinárodného terorizmu sú spomenuté ako hrozby, ktoré ohrozujú základy modernej civilizácie – slobodu, Đ udské práva, otvorenos Ģ , toleranciu a diverzitu. Hrozby zah ĚĖ ajú i zbrane hromadného ni þ enia a metódy na ich doru þ enie a teroristické skupiny, ktoré sa pokúšajú o ich získanie. K riešeniu týchto hrozieb dokument pristupuje prostredníctvom širokej škály nástrojov tzv. mäkkej bezpe þ nosti( soft security) –„bezpe þ nos Ģ nie je možné zaru þ i Ģ len prostredníctvom zapojenia vojenských prostriedkov, ale je potrebné aplikova Ģ aj preventívnu bezpe þ nostnú 71

politiku“. Ć alšími nevojenskými prostriedkami na ktoré sa dokument odvoláva sú politické a diplomatické iniciatívy, angažovanos Ģ v ekonomickej oblasti, a celý rad ústavných, humanitárnych a sociálnych opatrení. Berlín sa prostredníctvom týchto nástrojov bude usilova Ģ o štrukturálne predchádzanie krízam s použitím civilných prostriedkov. Prevencia medzinárodných konfliktov a krízový manažment sú uvedené ako najpravdepodobnejšie typy misií, do ktorých sa ozbrojené sily Nemecka budú zapája Ģ . S oh Đ adom na geografický priestor Európy sa uvádza, že tu stále„pretrváva riziko národne a etnicky motivovaných konfliktov, ktoré sú podporované kriminálnymi štruktúrami“. Tieto bezpe þ nostné riziká si preto, pod Đ a dokumentu, vyžadujú zmenu v spôsobilostiach a musia bra Ģ do úvahy aj skuto þ nos Ģ , že Európa je ovplyvnená krízami na jej východnej a juhovýchodnej periférii, teda situáciou na Balkáne, ktorá si „aj na ć alej vyžaduje zapojenie európskych štátov do procesu vytvárania bezpe þ ného prostredia a politickej a sociálnej normalizácie – úsilie, ktoré si pod Đ a dokumentu môže vyžadova Ģ i vojenské príspevky“. DPG ć alej vyzdvihuje hrozby a ohrozenia ako napríklad nevyriešené politické, etnické, náboženské a sociálne konflikty, medzinárodný terorizmus, medzinárodný organizovaný zlo þ in a narastajúce migra þ né vlny, ktoré majú priamy vplyv na bezpe þ nos Ģ Nemecka a celej Európy. Dokument zdôraz Ė uje globálny prístup k bezpe þ nosti:„Obrana nemôže by Ģ zúžená na ur þ ité geografické hranice, ale má slúži Ģ na ochranu bezpe þ nosti, kedyko Đ vek je táto ohrozená“. Samotné zapojenie ozbrojených síl je však striktne viazané na multilaterálne rámce a uskuto þ nenie misie je podmienené tým, že sa koná„v rámci spolo þ nej akcie so spojencami a partnermi“. Nemecko zostáva v dokumente verné princípom multilateralizmu a podmie Ė uje svoju ú þ as Ģ v misiách medzinárodným mandátom, o þ om sved þ í þ as Ģ nazvaná„Princípy a záujmy bezpe þ nostnej politiky“, v ktorej sa okrem globálnych, regionálnych a bezpe þ nostných inštitúcií(OSN, OBSE, NATO, EÚ) kladie dôraz aj na kooperatívne prvky bezpe þ nostnej politiky, akými sú kontrola zbrojenia, odzbrojovanie a prevencia šírenia zbraní hromadného ni þ enia. Za nástroje boja proti šíreniu zbraní hromadného ni þ enia považuje presadzovanie dôslednej politiky ich nešírenia a prijatie regula þ ného rámca nastoleného medzinárodným spolo þ enstvom. Nástroje na prevenciu politických 72

kríz by mali pod Đ a dokumentu zah ĚĖ a Ģ aj opatrenia na ochranu proti šíreniu zbraní hromadného ni þ enia a primerané civilné a vojenské spôsobilosti potrebné na ochranu pred hrozbami, ktoré predstavujú neštátni aktéri. V prístupe k boju proti terorizmu, dokument zdôraz Ė uje medzinárodné právo, najmä Chartu OSN a vytvorenie širokej protiteroristickej koalície, ktorá by zah ĚĖ ala i krajiny s odlišnými kultúrami a náboženstvami. Svoju rolu na európskom kontinente – v„spojenej Európe“ – vidí Nemecko v stratégii založenej na spolupráci, multilaterálnej prevencii rizík a riešení medzinárodných konfliktov spolu so spojencami v NATO a EÚ, s Ruskom a ć alšími krajinami. Takýmto prístupom je možné využi Ģ príležitos Ģ na nastolenie tak regionálnej, ako aj globálnej preventívnej bezpe þ nosti a redukova Ģ riziká pre bezpe þ nos Ģ Nemecka. V pasáži venovanej ESDP sa uvádza, že„integrácia EÚ v oblasti bezpe þ nosti a jej akcieschopnos Ģ sú ústrednými prostriedkami na ochranu mieru a stability v Európe“. Prostredníctvom ESDP sa EÚ podie Đ a na zlepšovaní nástrojov pre spolo þ ný zásah v oblasti prevencie konfliktov a krízového manažmentu aj v oblastiach mimo Európy. V dokumente sa však uvádza, že ESDP nie je náhradou Severoatlantickej aliancie, ale jej doplnkom, ktorý ju posil Ė uje a vytvára jadro európskeho piliera NATO. NATO a EÚ sú v dokumente spomenuté ako strategickí partneri v oblasti prevencie medzinárodných konfliktov a v operáciách krízového manažmentu. Úlohou NATO v konsolidácii Európy je pod Đ a DPG„upev Ė ovanie euroatlantických bezpe þ nostných štruktúr vytvárajúcich oblas Ģ stability, ktorá je vo svete jedine þ ná“. Ć alej sa uvádza: Opomenutá nie je ani adaptácia Aliancie na zmenené bezpe þ nostné prostredie. K transatlantickému partnerstvu dokument pristupuje ako k„základnému kame Ė u bezpe þ nosti Nemecka“. Objavuje sa aj referencia na Spojené štáty americké:„Spojené štáty americké zostávajú pre európsku bezpe þ nos Ģ nenahradite Đ né[…] Bezpe þ nos Ģ v Európe nemôže ani v sú þ asnosti, ani v budúcnosti existova Ģ bez Spojených štátov amerických. Nemecko bude aj na ć alej zásadným spôsobom prispieva Ģ k transatlantickému partnerstvu.“ 73

4. Záver Po studenej vojne sa Nemecko vydalo na cestu normalizácie zahrani þ nej a bezpe þ nostnej politiky a strategickej kultúry. Táto redefinícia, postavenia Nemecka vis-á-vis EÚ a Spojené štáty je nevyhnutným predpokladom pre pokra þ ovanie procesu budovania spôsobilostí Európskej únie v kontexte druhého piliera. Nemecko je v tomto oh Đ ade k Đ ú þ ovým aktérom a môže napomôc Ģ k tomu aby EÚ ako celok zdie Đ alo vä þ šiu mieru zodpovednosti za bezpe þ nos Ģ – I mimo európskeho kontinentu. Posun, ktorý Nemecko zaznamenalo v priebehu dekády od prvej vojne v Perzskom zálive v roku 1991 smerom k aktívnej ú þ asti v misiách pod velením Spojených štátov, OSN, þ i EÚ v oblastiach tak odlišných akými sú Afganistan, Balkán þ i Afrika – je ve Đ kým úspechom a mal by pokra þ ova Ģ do budúcnosti. Napriek tomu v oblasti reformy ozbrojených síl zostáva pre Nemecko urobi Ģ ve Đ a práce aby sa vyrovnalo vo vojenskej stránke dvom k Đ ú þ ovým partnerom v EÚ – Francúzsku a Ve Đ kej Británii. Medzi týmito troma aktérmi existuje zna þ ný potenciál pre spoluprácu na širokej škále þ i sa jedná o spolo þ né misie pod hlavi þ kou EÚ, þ i zdie Đ anie nákladov na výzbroj. 160 Dôležitým je I fakt, že sa tieto tri krajiny podie Đ ajú na celkových výdavkoch krajín EÚ mierou 65%. Napriek rozdielnym historickým skúsenostiam každej krajiny, z poh Đ adu Nemecka je tiež pozitívom fakt, že v spolupráci s ostatnými dvoma þ lenmi EÚ Nemecko dokázalo, že je schopné by Ģ konštruktívnym partnerom v rámci EÚ a rozšíri Ģ bilaterálne þ i trilaterálne iniciatívy na úrove Ė EÚ. Navyše Nemecko je aktérom, ktorý tradi þ ne považuje transatlantické spojenectvo za jeden z pilierov zahrani þ nej a bezpe þ nostnej politiky a môže vyvažova Ģ postoje krajín ktoré stoja takpovediac na dvoch póloch v otázkach obrany EÚ – rola ktorú nezohralo po þ as irackej krízy. 160 Spome Ė me napríklad dve z mnoha iniciatív spolupráce medzi Nemeckom a Francúzskom zah ĚĖ ajú vývoji autonómnych spôsobilosti EÚ v oblasti satelitov a Francúzsko-Nemecká iniciatíva na vytvorenie veliacich štruktúr leteckého transportu. 74

Spojené štáty americké 1. Zahrani þ ná a bezpe þ nostná politika USA vo þ i Európe po studenej vojne Prístup Spojených štátov k Európe po þ as studenej vojny sa dá charakterizova Ģ ako kombinácia obnovy a kontroly. Spojené štáty sa však usilovali zachova Ģ si aspo Ė þ iasto þ nú kontrolu nad Európou aj po jej skon þ ení. Henry Kissinger sa v polovici 70. rokov na túto tému vyjadril, že preferuje Európu založenú na národných štátoch, ktorá by Spojeným štátom umož Ė ovala ovplyv Ė ova Ģ rozhodnutia na viacerých miestach v Európe, namiesto toho, aby museli vydáva Ģ politický kapitál na ovplyv Ė ovanie jednej nadnárodnej organizácie. S pokra þ ujúcim procesom európskej integrácie sú však Spojené štáty konfrontované s možnos Ģ ou naplnenia vízie, ktorú podporovali po þ as studenej vojny – víziou silnejšej a samostatnejšej Európy, ktorá by bola rovnocenným partnerom v NATO a primárne by sa starala o stabilizáciu európskeho kontinentu, integráciu nových demokracií a riešenie konfliktov na jej území ako aj v jej najbližšom okolí. Schopnos Ģ Európy prevzia Ģ na seba þ as Ģ zodpovednosti za bezpe þ nos Ģ na európskom kontinente by pre Spojené štáty znamenala obmedzenie ich vojenskej prítomnosti, ako aj oslabenie ich líderskej pozície vo vz Ģ ahu k Európe. 161 Spojené štáty sú si však vedomé, že výhody, ktoré by z toho pre nich vyplynuli by sa mohli strati Ģ v prípade, že by v tomto procese došlo k súpereniu o obmedzené zdroje v rámci obranných záväzkov medzi NATO a Európskou bezpe þ nostnou a obrannou identitou(ESDI) 162 , ktorá vznikla v rámci Aliancie – poznámka autora. Vo všeobecnosti nachádza postoj Spojených štátov k ESDI svoje vyjadrenie v metafore „európsky pilier“, ktorú ako jeden z prvých použil americký prezident John F. Kennedy ako protiargument k snahám o vytvorenie Európskeho obranného spolo þ enstva(EDC) za þ iatkom 60. rokov. Pod Đ a Charlesa Barryho z National Defense University,„Spojené štáty vnímajú koncept piliera v zmysle kooperatívneho zboru zloženého z európskych spojencov, ktorého zmyslom je dosiahnu Ģ vä þ šiu mieru 161 V þ ase písania tohto textu bolo prezidentom G. Bushom ml. ohlásené stiahnutie vojsk z Európy a Ázie. Jedná sa o redukciu 60 000 – 70 000 vojakov a pod Đ a zdroju z Berlína sa uskuto þ ni Ģ v období 2006-2011 162 Nelson, D.: NATO From Berlin to Bosnia: Transatlantic Security in Transition. Mc Nair Paper, No. 35. Washington DC, National Defense University Press 1995. 75

zdie Đ ania[nákladov/zodpovednosti] za bezpe þ nos Ģ v rámci Aliancie. 163 Je tiež potrebné spomenú Ģ , že americká politika pristupovala k Západoeurópskej únii(WEU), ktorá vznikla po konci studenej vojny na obranu západoeurópskych krajín ako k európskemu pilieru bezpe þ nosti, avšak stránila sa toho aby WEU vyvíjala opera þ né spôsobilosti, ktoré by mohli vies Ģ k duplicite s Alianciou. Spojené štáty zastávali postoj, že WEU by mala slúži Ģ na legitimizáciu európskeho zásahu a zárove Ė by mala tvori Ģ platformu pre zosú Đ a ć ovanie obranných politík západoeurópskych þ lenských krajín. ý o sa týka vývoja v Európe po skon þ ení studenej vojny z poh Đ adu Spojených štátov, javilo sa, že niektoré štáty, prípadne skupiny štátov, ktoré sa dostávali do popredia, sa snažia o nacionalizáciu európskej bezpe þ nostnej politiky. Tento trend sa prejavil aj v zahrani þ nej a bezpe þ nostnej politike Nemecka po þ as úvodnej fázy krízy na Balkáne, a preto mu niektorí analytici pripisovali významnú rolu pri destabilizácii situácie v regióne. Na druhej strane je však potrebné spomenú Ģ , že Nemecko sa výraznou mierou podie Đ alo na stabilizácii kontinentu a konsolidácii nových demokracií na východ od svojich hraníc. U realistov v Spojených štátoch zjednotené Nemecko vzbudzovalo obavy, ktoré boli reminiscenciou do þ ias pred prvou svetovou vojnou. Slovami Conora Cruisa O’Briana:“Na východe vzniká nová nemecká ríša, mocnos Ģ vä þ šia ako hociktorá iná na kontinente“. 164 Oficiálna pozícia Spojených štátov však nevyjadrovala obavy z mocenských nárokov Nemecka v novej európskej realite, ale skôr z potenciálnych trecích plôch medzi západnými spojencami na úrovní politík. Napriek tomu, že rola Nemecka na európskom kontinente bola vnímaná v pozitívnom svetle a Nemecko zohrávalo úlohu, ktorá bola predstavite Đ mi americkej administratívy pripisovaná EÚ – konsolidácia kontinentu, investície, at ć .- Spojené štáty sa obávali toho, že Nemecko by mohlo zastáva Ģ de facto pozíciu lídra v politike západu vo þ i východnej Európe. Ć alšie obavy sa týkali možnej konsolidácie skupiny štátov okolo Nemecka mimo rámca Aliancie, ktoré by posilnila vplyv Nemecka v NATO a vytvorila by tak blok, ktorý by sa vymykal kontrole. 163 Barry, Ch.(ed.): ESDI Toward a Bi-polar Alliance? In: Reforging the Transatlantic Relationship. Washington DC, National University Press 1996, s. 63 – 87. 164 O’Brien, C.: 1992 – 1993. The Future of the West. National Interest, Winter, s. 3 – 10. 76

Napriek ur þ itým obavám, ktoré sa vynárali v súvislosti s rolou Nemecka na európskom kontinente, Spojené štáty sústredili þ oraz viac pozornosti na vývoj v strategických oblastiach mimo Európu.Jeff Gedmin, riadite Đ Aspen inštitútu v Berlíne, opísal situáciu v transatlantických vz Ģ ahoch po studenej vojne a teroristických útokoch takto: „... Zrazu bola situácia iná ako po þ as studenej vojny, ke ć sme boli na rovnakej lodi. V minulom desa Ģ ro þ í to bola Európa, ktorá povedala:„Viete, síce vás potrebujeme, ale asi trochu menej ako po þ as studenej vojny. Zrazu to boli niektorí Ameri þ ania, ktorí povedali:„Milujeme Európu, potrebujeme ju, ale asi trochu menej ako po þ as studenej vojny.“ 11. september zmenil kvalitu diskusie v Spojených štátoch a tiež ich postoj k Európe. V skuto þ nosti však bol prelomový november 1992, ke ć americkí stratégovia za þ ali hovori Ģ o tom, že Európa, ktorá bola centrom amerického strategického myslenia dlhých 40 rokov, je v podstate stabilná. Po páde Berlínskeho múru, po rozpade Sovietskeho zväzu a zjednotení Nemecka a po za þ iatku prístupových rokovaní krajín strednej a východnej Európy s NATO a EÚ sa v porovnaní s minulos Ģ ou Európa javila ako stabilná a dokonca zbavená teroristickej hrozby.“ Predstavivos Ģ amerických stratégov viac roznecovala India, Pakistan, Kórea, ý ína a Taiwan, pretože z h Đ adiska bezpe þ nosti, spolupráce, ekonomiky a demokracie sa práve tieto oblasti javili ako najaktuálnejšie zóny potenciálnych kríz stability v najbližších desiatich alebo dvadsiatich rokoch. Takže Ameri þ ania za þ ali o Európe rozmýš Đ a Ģ trochu inak. Tento trend bude pravdepodobne pokra þ ova Ģ aj nasledujúcich desa Ģ rokov. 165 Iní analytici, ako napríklad sa domnievajú, že americký záujem o Európu úplne nevyhasol a pretrváva i na ć alej – najmä z geopolitického h Đ adiska, z ktorého Európa predstavuje pre Ameriku – slovami Z. Brzezinského –„strategicky dôležitý most ( bridgehead) v eurázijskom priestore“. Znovudefinovanie strategických záujmov Spojených štátov po studenej vojne ide ruka v ruke s rapídnym vývojom v Spojených štátov v technologickej oblasti a nazýva sa revolúcia vo vojenských technológiách – Revolution in Military Affairs(RMA). 165 Gedmin, J.: Amerika a Európa po Iraku – a Madride. In: Š Ģ astný, M. – Gábelová, B.(ed.): Zmeny na európskej šachovnici. Bratislava, Inštitút pre verejné otázky 2004. 77

Pod Đ a Gordona Adamsa RMA narába so„sofistikovaným velením, riadením, komunikáciou, po þ íta þ mi, spravodajstvom a prieskumom“(C4ISR). A tak sa Spojené štáty ocitajú v technologickej prevahe vo þ i Európskej únii, nehovoriac vo vz Ģ ahu k jej jednotlivým þ lenom. Podobne ako sa Spojené štáty ústami ministra obrany D. Rumsfelda vyjadrili, že budú preferova Ģ koalície odhodlaných, a v zásahu v Afganistane a Iraku sa rozhodli, že„misia bude definova Ģ koalíciu,“ tak sa, pod Đ a vyjadrenia jeho námestníka P. Wolfowitza vojenská stratégia Spojených štátov nebude orientova Ģ pod Đ a hrozieb, ale pod Đ a vojenských spôsobilostí. To je v príkrom rozpore s priemerom vývoja(európskym) NATO, kde po celé 90. roky klesali výdavky na obranu a ani plánovaná ESDI tento trend výrazne nezvrátila. Ešte aj po dvoch desa Ģ ro þ iach diskusií a reformných plánov ostáva európska vojensko-technologická priemyslová základ Ė a nejednotná a roztrieštená. 166 Takzvaný odklon od tradi þ ných spojenectiev(NATO) v situácii ke ć sa jedná o bezpe þ nos Ģ ob þ anov Spojených štátov urýchlili udalosti z 11. septembra 2001, ktorých následkom bolo okrem iného aj to, že Spojené štáty sa viac spoliehajú na svoju„líderskú schopnos Ģ “. Americká administratíva si je vedomá toho, že v prípade aplikácie tejto schopnosti im politické, ekonomické a vojenské zdroje Spojených štátov umož Ė ujú hra Ģ dominantnú rolu v akomko Đ vek bezpe þ nostnom probléme. Sprievodným znakom tohto prístupu je aj to, že americká administratíva nejaví ve Đ ký záujem podie Đ a Ģ sa na misiách krízového manažmentu a vyžaduje od EÚ vä þ šiu mieru angažovanosti v oblasti Balkánu – þ o je pochopite Đ né, ke ć že pre administratívu G. Busha ml. predstavuje EÚ jedinú alternatívu pre riešenie kríz v Európe v prípade, že Spojené štáty by nepodporili angažovanos Ģ NATO. Administratíva G. Busha ml. Pokra þ ovala po konci studenej vojny a po útokoch z 11. septembra v strategickom plánovaní na národnej úrovni, ako aj v plánovaní síl nezávisle od vývoja v rámci EÚ a NATO. Prístup administratívy G. Busha k NATO a ostatným spojencom po 11. septembri sa dá opísa Ģ aj nasledujúco:„Spojenci môžu by Ģ nápomocní, v niektorých prípadoch aj potrební, napríklad ak Spojené štáty potrebujú prístup k základniam alebo vzdušnému priestoru. Všetky aliancie sú svojím spôsobom jednorazové v prípade, že 166 Samson, I. Medzinárodný terorizmus – implikácie pre Slovensko. Výskumné centrum Slovenskej spolo þ nosti pre zahrani þ nú politiku, Bratislava 2003 s. 157. 78

brzdy obmedzujúce slobodu akcie prevážia nad strategickou a opera þ nou hodnotou spojencov.“ Z poh Đ adu Spojených štátov je[v dôsledku ich skúseností s Európou] Ģ ažko prípustné, aby sa len tak zriekli Atlantickej aliancie. 167 Prístup administratívy G. Busha ml k NATO sa od tej Clintonovej odlišuje tým, že kým Clinton sa snažil budova Ģ konsenzus pre akciu NATO kdeko Đ vek na svete, kde spojenci zdie Đ ali spolo þ né záujmy a odhodlanos Ģ použi Ģ vojenskú silu, Bushova administratíva vníma potencionálnu rolu Aliancie mimo Európy ako faktor obmedzujúci slobodu zásahu USA. V þ ase, ke ć Spojené štáty napredujú vo vytváraní nových vojenských spôsobilostí prostredníctvom reformy veliacich štruktúr, systému základní þ i rozmiestnenia síl vlastným tempom, je možné prístup administratívy G. Busha k NATO opísa Ģ aj ako neškodné zanedbávanie. Bushova administratíva sa tak skôr priklá Ė a k prechodným regionálnym koalíciám, tzv. multilateralizmu„á la carte“, 168 a k Aliancii pristupuje ako k inštitúcii, ktorá predstavuje vhodný politicko-vojenský nástroj v širšom európskom regióne, þ iže nepredstavuje platformu bezpe þ nostnej spolupráce so spojencami kdeko Đ vek na svete, ale hlavným kritériom sa stáva dôraz na slobodu amerických akcií. 169 Prístup Spojených štátov k národnej bezpe þ nosti je vyjadrením názorových prúdov predstavite Đ ov na riadiacich postoch administratívy G. Busha ml., ktorí udávajú tón zahrani þ nej a bezpe þ nostnej politike. Je ich možné rozdeli Ģ na zástancov neokonzervatizmu(D. Rumsfeld, jeho námestník P. Wolfowitz, R. Cheney), ktorí v princípe zastávajú názor, že národná bezpe þ nostná stratégia by mala prispie Ģ k aktívnemu presadzovaniu záujmov a hodnôt USA a v prípade potreby by mala umožni Ģ aj tzv. preemptívny zásah, a zástancov realizmu(minister zahrani þ ných vecí C. Powell a poradky Ė a pre národnú bezpe þ nos Ģ C. Rice), ktorí sa skôr priklá Ė ajú k podpore multilaterálnych akcií a sú opatrnejší pri hodnotení potenciálnych výhod americkej vojenskej sily. 170 Aj v týchto kruhoch sa však objavuje ur þ itá dávka skepticizmu vo þ i multilaterálnym organizáciám. Napríklad pod Đ a C. 167 Bývalý námestník ministra zahrani þ ných vecí pre európske záležitosti James Dobbins sa vyjadril nasledujúco: „Ke ć ide o atlantickú alianciu, nová administratíva(G. Busha ml.) vyjadrí jednozna þ nú silnú podporu Aliancii.“ Rozhovor s J. Dobbinsom, NATO Review, web edition, jar 2001. 168 Schake, K.: Constructive Duplication: Reducing EU Reliance on U.S. Military Assets. CER Working paper. London, Centre for European Reform 2002. 169 Pozri Schake, K.: Constructive Duplication: Reducing EU Reliance on U.S. Military Assets. CER Working Paper. London, Centre for European Reform 2002, s. 5 – 11. 170 Gábelová, B.: Politika USA vo þ i Európe: Partneri alebo Rivali? In: Panoráma globálneho bezpe þ nostného prostredia 2003 – 2004. Bratislava, Inštitút bezpe þ nostných a obranných štúdií MO SR 2004, s. 73. 79

Riceovej by multilaterálne dohody a inštitúcie nemali by Ģ prostriedkom sami o sebe. Ako hovorí:„Nie je izolacionistické spomenú Ģ , že Spojené štáty majú výnimo þ nú úlohu vo svete, a preto sa nemusia riadi Ģ každou medzinárodnou konvenciou a dohodou, ktorú by niekto rád navrhol.“ 171 Dá sa konštatova Ģ , že medzi zástancami týchto dvoch názorových prúdov prebieha isté súperenie a vplyv neokonzervatizmu sa zásadne prejavil aj vo výkone zahrani þ nej a bezpe þ nostnej politiky USA. Pre lepšie pochopenie toho, ako tento názorový prúd ovplyvnil zahrani þ nú politiku USA a vývoj transatlantických vz Ģ ahov je potrebné spomenú Ģ dokument, ktorý je považovaný za základ neokonzervatívneho myslenia a jeho signatármi sú aj dvaja þ elní predstavitelia Bushovej administratívy – R. Cheney a D. Rumsfeld. Tento dokument je zárove Ė manifestom think-tanku Projekt pre nové americké storo þ ie( Project for the New American Century) z roku 1997. Vyzýva Ameriku, aby„formovala nové storo þ ie v súlade s americkými zásadami a záujmami“ a aby prostredníctvom svojej „zahrani þ nej politiky presadzovala americké princípy v zahrani þ í a budovala taký vojenský arzenál, ktorý jej umožní by Ģ politickým vodcom sveta.“ 172 Z podobných premís vychádzal ná þ rt bezpe þ nostnej politiky na roky 1994 – 1999( Defense Planning Guidance Draft) z roku 1992, ktorý vypracoval vtedajší námestník ministra obrany P. Wolfowitz. V dokumente sa uvádza, že Amerika by mala udržova Ģ svoju zbrojnú prevahu a používa Ģ ju v globálnom rozsahu. Zo svojej protektorskej roly vo þ i západnej Európe mala urobi Ģ východisko vedome pestovanej celosvetovej nadvlády. 173 Navyše, Spojené štáty si majú udržova Ģ vojenskú prevahu schopnú„zastraši Ģ potenciálnych vyzývate Đ ov i od oby þ ajného zámeru hra Ģ vä þ šiu regionálnu þ i globálnu rolu“. 174 V zmysle tzv. nového amerického unilateralizmu sa vyjadrovali aj vplyvní analytici ako napríklad R. Kagan a W. Kristol, ktorí sú zástancami presadenia tzv. Reaganovej doktríny. Pod Đ a ich názoru by principiálnym cie Đ om americkej zahrani þ nej politiky mala by Ģ zmena režimov v nepriate Đ ských krajinách a najefektívnejšou formou zastavenia šírenia zbraní hromadného ni þ enia režimami 171 Rice, C.: Life After the Cold War. Foreign Affairs, január/február 2000. 172 www.newamericancentury.org/statementofprinciples.html. 173 Gábelová, B.: Politika USA vo þ i Európe: Partneri alebo Rivali? In: Panoráma globálneho bezpe þ nostného prostredia 2003 – 2004. Bratislava, Inštitút bezpe þ nostných a obranných štúdií MO SR 2004. 174 Barša, P.: Hodina Impéria. Zdroje sú þ asnej zahrani þ nej politiky USA. Brno, Mezinárodní politologický ústav Masarykovy univerzity 2003, s. 49. 80

Severnej Kórey a Iraku nie je uplácanie týchto režimov, aby sa podriadili medzinárodným dohodám o kontrole zbrojenia, ale snaha o ich zánik. 175 Protikladom spomínaného neokonzervatizmu je tzv. progresívny internacionalizmus sú þ asného(2004) demokratického prezidentského kandidáta Johna Kerryho, ktorého predstavitelia kladú dôraz na posil Ė ovanie medzinárodného práva a inštitúcií ako OSN þ i OBSE. 176 Zahrani þ nopolitické tézy, o ktoré sa tento názorový prúd opiera, sa do zna þ nej miery prelínajú s tézami blízkymi zástancom neokonzervatizmu. Zah ĚĖ ajú napríklad podporu demokracie v zahrani þ í, zabránenie teroristom a nebezpe þ ným režimom získa Ģ zbrane hromadného ni þ enia, posilnenie vnútornej obrany USA ( homeland security), transformáciu ozbrojených síl, ako aj ich efektívnejšie používanie, þ i upevnenie amerického svetového líderstva v ekonomickej oblasti. Odlišnosti týchto dvoch prístupov sú v tom, že progresívny internacionalizmus kladie vä þ ší dôraz na oživenie strategických aliancií a princípy multilateralizmu. 3. Vývoj postojov Spojených štátov k ESDI/ESDP Zatia Đ þ o Kongres Spojených štátov v princípe podporil posilnenie procesu politickej integrácie a transformáciu Európskych spolo þ enstiev(ES) na Európsku úniu, jeho þ lenovia trvali na tom, aby Európa zlepšila svoje vojenské spôsobilosti a prispela svojím dielom k bezpe þ nosti v transatlantickej oblasti. V politike Spojených štátov vo þ i Európe zaujímala centrálne miesto Severoatlantická aliancia. ESDP, ktorá bola definovaná v rámci druhého piliera Maastrichtskej zmluvy, bola považovaná za ve Đ ký krok k európskej integrácii a mala podporu Spojených štátov – podmienkou Republikánov aj Demokratov však bolo, aby európska obrana bola„oddelite Đ ná, ale nie oddelená od Aliancie“. Koncept ESDI v rámci NATO, ktorý sa vyvinul v Aliancii v rokoch 1994 – 1996, mal Európanom umožni Ģ prístup k spôsobilostiam Aliancie za ú þ elom zasiahnu Ģ v oblastiach, v ktorých nezasahovala Aliancia ako celok. Adminsitratíva G. Busha st. nadviazala na tradi þ nú politiku Spojených štátov vo þ i ES/EÚ. V otázkach európskej integrácie podporovala ekonomickú a politickú úniu, ale s podmienkou, že Spojené štáty nebudú vylú þ ené z ekonomickej oblasti a v rámci 175 Kagan, R. – Kristol, W.: The Present Danger. The National Interest, Spring 2001. 176 Dokument podpísali niektorí prestížni analytici, napríklad Ronald D. Asmus, Jeremy Rosner, Kenneth M. Pollack, Larry Diamond( Progressive Internationalism). 81

Aliancie sa nevytvorí akýsi jednotný európsky klub. V bezpe þ nostnej oblasti bola podpora európskemu integra þ nému projektu podmienená tým, že v rámci únie sa nebudú vytvára Ģ nezávislé európske obranné inštitúcie þ i formácie. 177 Administratíva G. Busha st. tak prevzala základnú premisu politiky Spojených štátov vo vz Ģ ahu k európskej obrane – a síce, že Európa mala uprednostni Ģ výdavky na obranu v rámci Severoatlantickej aliancie a obmedzi Ģ vývoj nezávislých spôsobilostí a formácií, ktorých následkom by bola duplicita s NATO. Druhou premisou bolo, že Európa by mala vo všeobecnosti zvýši Ģ výdavky na obranu – tento dôraz sa zvýšil po(prvej) vojne v Perzskom zálive v roku 1991. Administratíva B. Clintona bola vo všeobecnosti ústretovejšia vo þ i ESDI. Po skúsenostiach z Bosny a Hercegoviny v prvej polovici 90. rokov dospela k záveru, že Európania nedisponujú dostato þ nou jednotou a vojenskými schopnos Ģ ami, aby mohli prevzia Ģ zodpovednos Ģ za regionálnu stabilitu v Európe, nehovoriac o zásahoch vo vzdialenejších oblastiach. 178 Tzv. nová dohoda( new bargain) medzi Spojenými štátmi a Európou, ktorá sa za þ ala formova Ģ v druhej polovici roku 1993, bola ovplyvnená analytikmi zo think-tanku RAND Corporation. 179 V po þ iatkoch táto dohoda zah ĚĖ ala otvorenejší postoj k ESDI/WEU a zah ĚĖ ala nové iniciatívy, s ktorými prišiel summit NATO v januári 1994 – Partnerstvo pre mier ( Partnership for Peace, PfP) a koncepcia spolo þ ného velenia ozbrojených síl ( Combined Joint Task Force, CJTF), ktorý mal z ESDI vytvori Ģ pilier NATO a prepoji Ģ ho s operáciami mimo transatlantickú oblas Ģ . CJTF bol zárove Ė snahou o zosúladenie iniciatív ESDI a cie Đ ov Spojených štátov. Ameri þ ania tak pristúpili k dohode, ktorá európskym spojencom umož Ė ovala„poži þ a Ģ si“ nástroje NATO na ad hoc princípe na použitie v multinárodných operáciách. Zámerom Spojených štátov však bolo rozvíja Ģ multinárodné európske jednotky striktne v rámci Aliancie. V tomto zmysle je potrebné spomenú Ģ , že koncept spolo þ ného velenia ozbrojených síl mal za následok i to, že európske ozbrojené sily(tzv. Euroforces) inak neprípustné, boli 177 Pozri napríklad Conry, B.: The Western European Union as NATO’s Successor. Policy Analysis, No. 239, Washington DC, Cato Institute 1995; Kelleher, C.: Cooperative Security in Europe. In: Nolan, J.: Global Engagement: Cooperation and Security in the 21 st Century. Washington DC, Brookings Institution 1995, s. 293 – 352. 178 Taft, H.: An American Perspective on European Security. Príspevok prezentovaný na konferencii European Security Challenges. George C. Marshall Center for Security Studies, Garmisch-Partenkirchen, jún 1993. 179 Pozri: Asmus, R.: The New U.S. Strategic Debate. Santa Monika, RAND 2004; Asmus, R. – Blackwill, R. – Larrabee, S.: Can NATO Survive? Washington Quarterly, No. 2, 1996, s. 79 – 101. 82

vnímané v pozitívnejšom svetle. V reakcii na CJTF Lynn Marvin Hansen poznamenala že,„vytvorenie špecificky európskych jednotiek môže európskym štátom pomôc Ģ zohráva Ģ špecifickú úlohu v prístupe k bezpe þ nostným problémom a zabezpe þ ovaniu stability mimo tradi þ nú transatlantickú oblas Ģ “. 180 Tento koncept však pre Európanov nepredstavoval uspokojivé riešenie. Jedným z jeho najvä þ ších obmedzení bola závislos Ģ od centrály, infraštruktúry þ i nástrojov, ktoré podliehali protokolom NATO, þ o v praxi znamenalo, že Spojené štáty si zachovali oh Đ adne možných misií právo veta. 181 Napriek tomu, že oficiálna politika Spojených štátov vo þ i ESDI sa ć alej vyvíjala po summite NATO v roku 1994, obavy Spojených štátov týkajúce sa duplicity – v rámci Aliancie þ i mimo nej – zohrávali ústrednú úlohu v nazeraní na vývoj v rámci EÚ. ý o sa týka vnútornej dynamiky v rámci Aliancie,„Spojené štáty podporujú taký vývoj v ESDI, ktorý by neviedol k tomu, že Spojené štáty by boli postavené pred hotovú vec[pripravenú európskymi spojencami] na konzulta þ ných stretnutiach Aliancie“. 182 Po þ as administratívy Billa Clintona Spojené štáty kládli dôraz na ESDI, ktorá vyjadrovala ich záujem o Európu, ako aj na to, aby bola Európa schopná efektívne þ eli Ģ bezpe þ nostným hrozbám skôr ako dosiahnu hranicu nevyhnutnosti vojenského zásahu zo strany Spojených štátov. Základným kritériom posudzovania opodstatnenosti ESDI bola jej funk þ nos Ģ , konkrétne jej schopnos Ģ udrža Ģ celistvos Ģ Aliancie, vrátane þ lenských a ne þ lenských štátov EÚ. Minister obrany W. Cohen zámerne zdôraz Ė oval, že Spojené štáty nemajú záujem na tom, aby ESDI vznikla v NATO, vyrástla na Ė om a neskôr sa od neho vzdialila. Dôvodom boli obavy, že takýto vývoj by viedol k duplicite a konkuroval by Aliancii. Oficiálnu líniu ministerstva zahrani þ ných vecí USA k usporiadaniu európskej obrany na þ rtla ministerka zahrani þ ných vecí M. Albrightová: 180 Hansen, L.: Integrating European Security Structures. In: Barry, Ch. – Souchon, L.(eds.): Security Architecture for Europe. Washington DC, National Defense University Press 1994, s. 115 – 134. 181 Cobhold, R.: Introduction. In: Forest, E. – Wilson, G.: CJTF – A Lifeline for a European Defense Policy? Royal United Services Institute 1997, s. 1 – 9. 182 Barry Ch.(ed.):ESDI Toward a Bi-polar Alliance? In Reforging the Transatlantic Relationship. Washington DC: National University Press, 1996 s. 76 83

„ V procese h Đ adania a zis Ģ ovania, ako najlepšie usporiada Ģ spoluprácu v oblasti zahrani þ nej a bezpe þ nostnej politiky, by Európania mali dba Ģ na to, aby inštitucionálne zmeny boli v súlade s princípmi, ktoré dobre slúžili po þ as piatich dekád atlantického partnerstva. To znamená, že by sa mali vyhnú Ģ tomu, þ o ja nazývam tri„D“ – decoupling, duplication, and discrimination. Po prvé, rozhodovanie na európskej úrovni by nemalo by Ģ oddelené od širších rozhodovacích procesov v Aliancii; po druhé, zdroje na obranu sú príliš limitované na to, aby sa spojenci mohli efektívne podie Đ a Ģ na plánovaní síl, prevádzkova Ģ štruktúry velenia a rozhodova Ģ o akvizícii, a to raz pre potreby NATO a druhýkrát na úrovni EÚ; a po tretie, chceme predís Ģ diskriminácii tých þ lenov Aliancie, ktorí nie sú þ lenmi EÚ“. 183 Na summit EÚ v St. Malo(1998) kde lídri Francúzska a Nemecka deklarovali zámer pre EÚ vyvinú Ģ „ kapacity na autonómnu akciu podporenú presved þ ivou vojenskou silou, prostriedkami a pripravenos Ģ ou na jej použitie v reakcii na medzinárodné krízy“ reagovali predstavitelia Spojených štátov návrhmi presadzujúcimi„právo prvého odmietnutia NATO.“ V praxi to znamenalo, že EÚ by mohla vojensky zasahova Ģ iba v prípade, ak by konkrétnu misiu schválila Severoatlantická rada(NAC). Tento razantný tón sa neskôr na strane USA zmiernil, ale v princípe na úrovni amerických politických elít a bezpe þ nostných expertov pretrvávali obavy zo záverov stretnutia v St. Malo. Prí þ inou bola tradi þ ná citlivos Ģ na strane Spojených štátov na zachovanie jazyka priate Đ ského k NATO v rozhodnutiach a deklaráciách summitov EÚ – þ i to už bol Kolíne nad Rýnom, 184 Helsinkách, Nice þ i Laekene. 185 Postoj Spojených štátov k ESDP a CFSP bol až do roku 1999 skôr negatívny a uprednost Ė oval projekt Európskej bezpe þ nostnej a obrannej identity( European Security and Defense Identity, ESDI) v rámci NATO. Obavy sa týkali deklarácie zo summitu Európskej rady v Kolíne nad 183 Albright, M.: The Right Balance Will Secure NATO’s Future. The Financial Times, 7 December 1998. 184 Hunter, R.: The European Security and Defense Policy: NATO's Companion – or Competitor? Washington, Rand 2002, s. 57 . 185 Pozri pozície State Departmentu a Pentagonu prezentované pri príležitosti návštevy O. Picka v USA, þ . j. 5001/1999 a 5040/1999. 84

Rýnom, ktorá vyzdvihovala dohodu z washingtonského summitu NATO(1999). V deklarácii sa doslova uvádza, že EÚ bude ma Ģ :„ zaru þ ený prístup k plánovacím štruktúram NATO, ktoré by mohli prispie Ģ k plánovaniu vojenských operácií EÚ, k „preddefinovaným spôsobilostiam NATO a spolo þ ným nástrojom Aliancie v operáciách pod vedením EÚ“. Pozornosti amerických politických elít však neušla absencia formulácie, ktorá by implicitne alebo explicitne spomenula primát Aliancie (NATO’s primacy) v rozhodovaní o zapojení sa do vojenskej misie. Dokument schválený v Kolíne nad Rýnom na miesto o þ akávaného ubezpe þ enia o primáte Aliancie obsahuje novú formuláciu„ in order to respond to international crises without prejudice to actions by NATO“, ktorá bola v Spojených štátoch vnímaná ako snaha o zmenu princípu, ktorý bol dohodnutý na washingtonskom summite, a síce„ EÚ sa bude angažova Ģ iba tam, kde[geografický determinant] sa nebude angažova Ģ Aliancia ako celok“. Pod vplyvom kosovskej krízy v roku 1999 sa v radoch amerických politických elít zvýšil po þ et tých, ktorí považovali ESDP za spôsob ako zvýši Ģ vnútornú rovnováhu medzi spojencami v NATO. 186 Iní ho považovali za prostriedok ako zredukova Ģ americkú vojenskú prítomnos Ģ v Európe. Po zásahu NATO v Kosove sa S. Talbott, námestník ministerky zahrani þ ných vecí Spojených štátov v prednáške v Londýne 7. októbra 1999 187 vyjadril, že niektorí þ lenovia amerického Kongresu sa obávajú, že vzh Đ adom na záväzky Ameriky v oblasti Perzského zálivu, Kórejského polostrova a inde vo svete už technologická nadvláda amerických síl, palebnej sily, hardvéru a zdrojov nebude v budúcej európskej kríze z vojenského þ i politického h Đ adiska pre európanov únosná. Na druhej strane Talbott vyjadril presved þ enie, že po skúsenostiach z nedávnej vojenskej operácie v Kosove sú Európania odhodlaní nikdy viac sa nedosta Ģ pod takú vojenskú dominanciu Spojených štátov v spolo þ nej vojenskej akcii ako v prípade Kosova þ i Bosny a Hercegoviny. Talbott dospel k záveru, že v akejko Đ vek kríze na svete bi spojenci„mali ma Ģ záujem o kontrolu nad operáciami, ktorá by zodpovedal miere politického bremena, ktorú sa rozhodnú nies Ģ tým, že sa do 186 Pozri napr.: Khol, R. et. al.: Evropská bezpe þ nostní a obranná politika – národní perspektivy. Ústav mezinárodních vztahú. Praha 2002, s 66-67. 187 Prejav námestníka ministerky zahrani þ ných vecí USA Stroba Talbotta na konferencii Royal Institute for International Affairs – Conference on the Future of NATO. Londýn, 7. 10. 1999. 85

operácie zapoja“. Vyjadril tiež presved þ enie, že je potrebné opätovne vyváži Ģ rolu oboch strán Atlantiku. Po vojenskom zásahu NATO v Kosove postavil Kongres USA pred administratívu jasnú úlohu: donúti Ģ Európanov, aby zvýšili svoje obranné schopnosti. Tento cie Đ mal by Ģ dosiahnutý prostredníctvom podpory budovania ESDI, prípadne ESDP pre prípad podobnej operácie na európskom kontinente, ktorá by riešila predovšetkým európske bezpe þ nostné problémy. Zdie Đ anie nákladov a ekonomická kalkulácia tak jasne prevážili nad politickými záujmami o udržanie americkej priamej kontroly celého procesu, a to aj v prípade, keby sa táto iniciatíva mala presunú Ģ mimo NATO. 188 Kongres USA bol však opatrnejší a zareagoval na vývoj ESDP v roku 1999 dvoma rezolúciami – prijatými oboma komorami – ktoré citlivo vnímali predovšetkým už spomenutú formuláciu deklarácie summitu EÚ v Kolíne nad Rýnom a možnos Ģ spochybnenia primátu NATO ako hlavnej bezpe þ nostnej organizácie v euroatlantickom priestore, ktorú predstavovala. 189 V rezolúcii Senátu sa okrem iného uvádza, že EÚ by mala jasne deklarova Ģ ,„že bude vies Ģ autonómnu misiu... iba v prípade, ak sa Aliancia rozhodne nezapoji Ģ “. Ć alšie výhrady sa už tradi þ ne týkali obáv z duplicitného vytvárania inštitúcií mimo rámca Aliancie, ako aj toho, že EÚ by sa mala sústredi Ģ na vojenské spôsobilosti, ktoré sú„k Đ ú þ om k životaschopnej a vplyvnej ESDI v rámci NATO. V neposlednom rade sa v rezolúcii objavuje i postoj, pod Đ a ktorého by následkom kolínskeho summitu nemalo by Ģ znižovanie vojenských výdavkov, ktorými európsky spojenci prispievajú do NATO. Z obavy o tzv. oddelenie (decoupling) EÚ od NATO Minister obrany Spojených štátov W. Cohen v reakcii na vývoj, ktorý predchádzal summitu EÚ v Nice(2000) vyhlásil na stretnutí ministrov obrany þ lenských štátov NATO, že v prípade, ak EÚ bude schopná nezávislého zásahu NATO stane sa„pozostatkom minulosti“. 190 K obavám o zachovanie Aliancie ako piliera transatlantickej bezpe þ nosti sa následne v liste uverejnenom v The Daily Telegraph pripojili aj Republikánski senátori J. Helms(predseda Zahrani þ ného výboru Senátu) a G. Smith(predseda senátneho podvýboru pre európske záležitosti), ktorí 188 Pozri Sloan, S. R.: The United States and and European Defense. Chaillot Paper 39, Paris, WEU ISS 2000, s. 10 – 14. 189 Pozri rezolúciu Snemovne reprezentantov þ . 59 z 2. 11. 1999, predkladanú kongresmanom Dougom Bereuterom, a rezolúciu Senátu þ . 208, 106 Kongresu z 8. 11. 1999. 190 La Guardia, A.: Euro Army is a Threat to NATO. The Daily Telegraph, 6. 12. 2000. 86

upozor Ė ovali na to, že„európski lídri by sa mali pozorne zamyslie Ģ nad motiváciou, ktorá sa skrýva za projektom ESDP, vnímaným ako nástroj Európanov na kontrolu americkej sily a vplyvu v NATO“. Pod Đ a ich názoru„nie je v záujme Európy ani Ameriky podlomi Ģ osved þ ené vz Ģ ahy medzi štátmi v prospech vz Ģ ahu s európskym superštátom, ktorého vznik je s þ asti podporený protiamerickým sentimentom“. 191 Nieko Đ ko dní po summite v Nice sa J. Bolton, jeden z najvä þ ších kritikov ESDP, v tom þ ase viceprezident American Enterprise Institute, 192 vyjadril o iniciatíve EÚ vytvori Ģ jednotku rýchlej reakcie( Rapid Reaction Force of the EU) ako o„dýke namierenej do srdca NATO“. 193 Je však potrebné podotknú Ģ , že jeho názor v tom þ ase nebol práve najreprezentatívnejším, ke ć že v Spojených štátoch existuje obrovská škála názorov na ESDP. Postoj administratívy G. Busha ml. k Európe nadviazal na politiku predchádzajúcej administratívy B. Clintona. Poradky Ė a pre národnú bezpe þ nos Ģ C. Rice po þ as prezidentskej kampane zdôraz Ė ovala význam partnerstva s Európou, 194 ako aj záujem USA na budovaní ESDI v rámci, resp. bez ohrozenia štruktúr NATO. 195 Z premisy centrálneho postavenia Aliancie v politike USA v Európe vyplývali aj priority Washingtonu, ktoré s ur þ itou mierou kontinuity zdôraz Ė ovala i predchádzajúca administratíva B. Clintona, ako aj G. Busha st. Spojené štáty boli zástancom kompatibility nových obranných štruktúr EÚ s NATO, podporovali jednotu velenia, udržanie americkej vojenskej prítomnosti v Európe a angažovanie tzv. ne þ lenských štátov únie v európskej obrannej a bezpe þ nostnej spolupráci, ako i nadradenos Ģ ( primacy) Aliancie nad ostatnými obrannými inštitúciami. Administratíva G, Busha ml. Vyjadrila tiež tzv. Helsinské hlavné ciele( Helsinki Headline Goals), ktoré naklonili mienku vä þ šiny zahrani þ nopolitických expertov Demokratickej aj 191 Helms, J. – Smith, G.: European Security and Defense Policy is Dangerous. The Daily Telegraph, 28. 12. 2000. 192 J. Bolton bol v administratíve G. Busha nominovaný na post námestníka tajomníka ministra zahrani þ ných vecí pre kontrolu zbrojenia a medzinárodných bezpe þ nostných vz Ģ ahov. 193 Campbell, M. – Grey, S.: Bush Aides Launch Assault on Euro Army. The Sunday Times, 17. 12. 2000. 194 Napríklad v prednáške na pôde Rady pre zahrani þ né vz Ģ ahy( Council on Foreign Relations), ktorá sa konala 7. júna 2001, C. Rice spomína, že Európa a Amerika musia by Ģ silní partneri. 195 Pozri Rice, C.: Campaign 2000: Promoting the National Interest. Foreign Affairs, január/február 2000; www.foreignaffairs.org. 87

Republikánskej strany smerom k európskej obrane. 196 Prejav ministra obrany D. Rumsfelda na pravidelnej konferencii Wehrkunde v Mníchove, ktorá sa konala 3. februára 2001, však niektorí pozorovatelia v Európe vnímali ako regresiu do þ ias troch „D“, ktoré formulovala ministerka zahrani þ ných vecí M. Albrightová. D. Rumsfeld v prejave povedal: „Podporujem kroky, ktoré posil Ė ujú NATO.[...] Kroky, ktoré by mohli negatívne ovplyvni Ģ efektivitu NATO a viedli by k mätúcej duplicite, alebo by mali neblahý vplyv na transatlantické spojenectvo by neboli vnímané ako pozitívne.[...] Predstavujú riziko vnášania nestability do ve Đ mi dôležitého spojenectva.“ Postoj ministra zahrani þ ných vecí C. Powella k ESDP bol zmierlivejší. Administratíva G. Busha sa neskôr priklonila k ESDP, ale len v prípade, že sa neangažovalo NATO a ESDP bola obmedzená len na mierotvorné a humanitárne misie. 197 Prezident Bush aj v priebehu roka 2001 vyjadril podporu pre„silnú, akcieschopnú európsku jednotku, ktorá by bola schopná zvládnu Ģ krízové situácie v prípadoch, v ktorých sa NATO nebude angažova Ģ . 198 V prejave na Varšavskej univerzite 15 júna 2001 povedal: „Všetky národy by mali rozumie Ģ , že neexistuje konflikt medzi þ lenstvom v NATO a þ lenstvom v EÚ. Môj národ víta konsolidáciu európskej jednoty a stabilitu, ktorú to prináša. Vítame vä þ šiu rolu EÚ v európskej bezpe þ nosti integrovanej v NATO.“ 199 4. Národná bezpe þ nostná stratégia Spojených štátov amerických 200 ý as Ģ téz, ktoré zastáva neokonzervatívne krídlo administratívy G. Busha, sa objavila aj v Národnej bezpe þ nostnej stratégii, ktorá bola schválená 20 mesiacov po nástupe Bushovej administratívy do úradu a rok po septembrových útokoch na Spojené štáty. 196 Andréani, G. – Bertram, Ch. – Grant, Ch.: Europe’s Military Revolution. London, Centre for European Reform, March 2001. 197 Spolo þ ná tla þ ová konferencia T. Blaira a G. Busha v Camp David, február 2001. 198 Tla þ ová konferencia prezidenta G. Busha s Generálnym tajomníkom NATO G. Robertsonom. Brusel, 13. 6. 2001. 199 Prejav prezidenta G. Busha'It is time to put talk of east and west behind us' na Varšavskej univerzite, 15. 6. 2001 . 200 The National Security Strategy of the United States of America, September 2002. 88

Dokument kodifikuje princíp zahrani þ nej politiky prezidenta G. Busha. Je možné ho roz þ leni Ģ na nieko Đ ko základných téz: podpora„ Đ udskej dôstojnosti“ prostredníctvom politickej a ekonomickej slobody; zabezpe þ enie bezpe þ nosti pred terorizmom a zbra Ė ami hromadného ni þ enia; zasahovanie v oblastiach konfliktov a so spojencami. V dokumente sa napríklad spomína:„Sila, ktorou Spojené štáty disponujú, musí by Ģ použitá na šírenie rovnováhy moci, ktorá napomáha slobode.“ Dokument jasne pomenúva hrozbu, ktorú predstavujú tzv. zlyhávajúce štáty, a uvádza sa v Ė om tzv. špecificky americký internacionalizmus, ktorý je spojením hodnôt a národných záujmov. Pasáž, ktorá sa nestretla s ve Đ kým pochopením v niektorých európskych hlavných mestách, hovorí o tom, že„Spojené štáty sa budú usilova Ģ kona Ģ s podporou medzinárodného spolo þ enstva, ale nebudú váha Ģ kona Ģ jednostranne a ak to bude potrebné, budú postupova Ģ v súlade s právom na sebaobranu a preventívne zakro þ ia proti teroristom“. Spojené štáty si tak vyhradzujú právo kona Ģ unilaterálne – princíp, ktorý sa objavil aj v rétorike(a neskôr v praxi v Afganistane a Iraku) predstavite Đ ov Bushovej administratívy. 201 Dokument tiež obsahuje kontroverzný koncept preventívneho zásahu, tzv. preempcie ktorý rozvíja relatívne nekontroverzný koncept „preventívnej vojny“, teda prvého zásahu proti nastávajúcemu, špecifickému a takmer istému napadnutiu, na širší koncept zásahu s cie Đ om predís Ģ tomu aby protivník mohol sformova Ģ hrozbu v dlhodobejšom þ asovom horizonte. Koncept preventívnej vojny v jeho formulácii je odpove ć ou administratívy G. Busha na nový typ hrozieb a ohrození, akými sú terorizmus a zbrane hromadného ni þ enia. Národná bezpe þ nostná stratégia sa však vyhýba pravdepodobne najspornejšej otázke európsko-amerických vz Ģ ahov – budúcnosti de Đ by práce v otázkach bezpe þ nosti medzi NATO a európskym bezpe þ nostným aparátom. Text síce obsahuje pasáže, v ktorých sa Spojené štáty zasadzujú za zachovanie NATO ako inštitúcie kolektívnej obrany, ale implicitne necháva priestor pre Európu a jej angažovanie sa v operáciách, ako sú napríklad mierotvorné misie. Národná bezpe þ nostná stratégia pristupuje k Aliancii ako k nástroju na doplnenie schopností USA v misiách, ktoré sú z poh Đ adu bezpe þ nosti Spojených štátov považované za dôležité. Stratégia ć alej obsahuje myšlienky ako 201 Pozri Správa o stave únie 2004; vyhlásenie P. Wolfowitza na mníchovskej konferencii o bezpe þ nosti, kde 4. februára uviedol, že v budúcnosti„bude úloha stanovená Amerikou na základe jej zvrchovanej rozvahy ur þ ova Ģ koalíciu, a nie koalícia úlohu”. 89

rozšírenie výhod slobody na celý svet a spomína aj záväzky vo þ i inštitúciám, akými sú OSN, WTO, Organizácia amerických štátov, NATO, ako aj iné etablované aliancie. V dokumente sa uvádza, že„koalície odhodlaných sú vhodným doplnkom vyššie uvedených stálych inštitúcií“. V Národnej bezpe þ nostnej stratégii sa však na inom mieste objavuje deklarácia o podpore posilnenia vojenských schopností európskych štátov, vrátane„snáh o zlepšenie spolo þ nej zahrani þ nej politiky a obrannej identity EÚ”. 202 5. Záver Transatlantický vz Ģ ah sa nachádza vo vážnych problémoch a pod Đ a analytika Iva Samsona þ elí trojnásobnej komplikácii: 1) NATO už nepredstavuje exkluzívnu platformu pre riešenie bezpe þ nostných problémov, pred ktorými stoja spojenci na oboch stranách Atlantiku; 2) Spojené štáty americké napredujú mí Đ ovými krokmi vo svojej RMA( Revolution in Military Affairs), teda revolúcii vo vojnových technológiách. Znamená to, že NATO bude þ oraz menej schopné vykonáva Ģ spolo þ né vojenské operácie s USA ako rovný s rovným. 3.) USA a Európa prestali zdie Đ a Ģ spolo þ nú víziu, ako postupova Ģ pri riešení þ i odstra Ė ovaní najpál þ ivejších bezpe þ nostných hrozieb. 203 Navyše, z rapídneho vývoja v oblasti druhého piliera EÚ je zrejmé, že Európska únia bude pravdepodobne napredova Ģ v získavaní autonómnych spôsobilostí, þ o je fakt, ktorý by mohol znamena Ģ posun na úrovni EÚ smerom k prevzatiu vä þ šej zodpovednosti za bezpe þ nos Ģ v Európe i mimo nej. Pred EÚ tak stojí výzva- za þ a Ģ rozumnejšie koordinova Ģ nákup vojenských technológii a prostriedkov za ú þ elom zlepšenia svojich spôsobilosti, aby sa aspo Ė priblížila Spojeným štátom. Mala by sa usilova Ģ o pokra þ ovanie silných transatlantických vz Ģ ahov a využíva Ģ ich bu ć v rámci NATO, þ i EÚ. V opa þ nom prípade hrozí, že globálne hrozby nenájdu spolo þ ný front, ktorý po þ as studenej vojny obránil západnú Európu. 202 National Security Strategyof the United States, 2002, s. 26. 203 Samson, I. Medzinárodný terorizmus – implikácie pre Slovensko. Výskumné centrum Slovenskej spolo þ nosti pre zahrani þ nú politiku, Bratislava 2003 s. 158. 90